V Katolíckej cirkvi existuje tradícia uctievania objektov, ktoré majú nejaké spojenie s tými, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých. Cirkev neuctieva svätých, ale uctieva Boha, ktorý cez život svätých ako lúč svojích milostí sa ukazuje svetu. Svätý nedisponuje ničím, čo by nemal od Boha. Preto sa Cirkev nikdy nemodlí k svätým, ale modlí sa na orodovanie svätých. Svätý bez Boha nedisponuje ničím.
Zmysel orodovania je inšpirovaný príbehmi zo Starého zákona, kde napríklad aj Mojžiš neraz orodoval u Boha, aby po previnení židov nezničil celý národ a zmenil tak Božie rozhodnutie. Cirkev nedovoľuje žiadne zbožšťovanie relikvií, ale vzdanie im úcty. Je to to isté, ako keď si človek príde uctiť k pomníku napríklad obetu padnutých vojakov. Neznamená to, že svojou prítomnosťou pri pomníku ich zbožňuje, ale vzdáva úctu ich obete.
Delenie relikvií v Cirkvi spadá do troch kategórií.
Relikvie prvej triedy sú časti tela svätca. Najčastejšie sú to častí kostí, krvi, vlasov, lebka alebo neporušené telo.
Relikvie druhej kategórie sú veci, ktoré svätec často používal, ako napríklad oblečenie.
Relikvia tretej kategórie je tá, ktorá sa dotkla relikvie prvej alebo druhej kategórie.
Podľa tradície sa v roku 493 zjavil sv. Michal Archanjel talianskému biskupovi a počas zjavenia posvätil jaskyňu. Toto miesto sa stalo známe ako Svätyňa sv. archanjela Michala na hore Gargano. Je to jedna z najstarších svätýň zasvätená sv. Michalovi a v rannom stredoveku sa stala centrom kresťanských púti.
Svätý Michal povedal talianskému biskupovi:
“Som archanjel Michal a rozhodol som sa, že budem bdieť na tomto mieste na svete a uchovám ho v bezpečí.” Keď prišli neskôr biskup posvätiť jaskyňu, sv. Michal Archanjel povedal: “Toto miesto nemusíte vysvätiť, pretože ho posväcujem ja svojou prítomnosťou.”
Legenda hovorí, že odtlačok nohy v kameni patrí priamo sv. Michalovi Archanjelovi.
Viac než 1000 ľudí demonštrovalo v nedeľu v centrálnej časti austrálskeho mesta Sydney na podporu hongkonských protestov, čím sa odštartoval deň plánovaných „protitotalitárnych“ demonštrácií po celom svete. Informovala o tom tlačová agentúra AFP.
Išlo o jeden z najväčších pochodov solidarity v Sydney od marca, keď začalo vyvíjať aktivity hongkonské prodemokratické hnutie. V čiernom odetí účastníci pochodu skandovali v sydneyských uliciach heslá ako „Choďte si za svojím cieľom!“ na povzbudenie demonštrantov v Hongkongu.
Niekoľkí protestujúci niesli transparenty s nápisom „Zachráňte Hongkong!“ a „Stop tyranii“, zatiaľ čo iní držali v rukách žlté dáždniky alebo rozdávali papierové skladačky origami. Pročínski demonštranti sa držali v úzadí, snažiac sa vyhnúť napätej situácii, aká nastala v auguste, keď v rovnaký deň usporiadali demonštrácie oba opozičné tábory, čo vyústilo do konfrontácií.
„Stále veríme v jedinú krajinu s dvoma systémami, ale vláda musí rešpektovať základný zákon. Nie je to o nezávislosti,“ uviedol pre AFP jeden z demonštrantov v Sydney a dodal, že hlavná správkyňa Hongkongu Carrie Lamová by mala zriadiť nezávislý výbor na vyšetrovanie údajnej policajnej brutality.
Podobné manifestácie sa konajú vo vyše 40 mestách sveta a sú súčasťou globálneho dňa vyjadrenia podpory hongkonským protestom.
Hongkongom otriasajú už druhý deň po sebe nové potýčky medzi demonštrantami a poriadkovými silami, ktoré vo frekventovanej nákupnej štvrti Causeway Bay použili proti zhromaždenému davu slzotvorný plyn. Aktivisti zintenzívnili svoju štvormesačnú prodemokratickú kampaň pred nastávajúcimi oslavami 70. výročia nastolenia komunistickej moci v Číne, ktoré chce Peking využiť na prezentáciu krajiny ako superveľmoci.
Pokračujúce nepokoje v Hongkongu by mohli zatieniť tento veľkolepý program ústrednej vlády, keďže toto poloautonómne mesto zmieta hnev nad eróziou svojich špeciálnych slobôd pod nadvládou Pekingu. Počas uplynulých 17 týždňov zaznamenal Hongkong najväčšie spoločensko-politické nepokoje od roku 1997, keď prešiel spod britskej administratívy pod kontrolu Číny.
Svetový deň migrantov a utečencov sa bude tento rok po prvý raz sláviť v novom termíne, ktorým je posledná septembrová nedeľa. Pri tejto príležitosti bude Svätý Otec František v nedeľu 29. septembra 2019 o 10.30 sláviť svätú omšu na Námestí sv. Petra. V plnom znení prinášame posolstvo Svätého Otca k tomuto dňu, s názvom „Nejde len o migrantov“.
Posolstvo Svätého Otca Františka k 105. svetovému dňu migrantov a utečencov
29. september 2019
Nejde len o migrantov
Drahí bratia a sestry,
viera nás uisťuje, že Božie kráľovstvo je tajomným spôsobom prítomné už na tejto zemi (porov. Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 39); aj v našich dnešných časoch však musíme s bolesťou konštatovať, že sa stretáva s prekážkami a silami, ktoré mu odporujú. Násilné konflikty a ozajstné vojny neprestávajú trýzniť ľudstvo; k nim sa pripájajú nespravodlivosti a diskriminácia; ekonomická a sociálna nerovnováha, ktoré sa nedarí prekonať na lokálnej, ani na globálnej úrovni. A na toto všetko doplácajú predovšetkým tí najchudobnejší a najviac znevýhodnení.
V ekonomicky rozvinutejších spoločnostiach sa čoraz viac prejavuje tendencia k silnému individualizmu, ktorý v spojení s utilitaristickou mentalitou a rozširovaný prostredníctvom mediálnej siete spôsobuje „globalizáciu ľahostajnosti“. V tomto scenári sa migranti, utečenci, vyhnanci a obete obchodovania s ľuďmi stali symbolom vylúčenia. Okrem útrap, ktoré sú spojené s ich situáciou, sú totiž často nositeľmi negatívneho posudku, ktorý ich označuje za príčinu sociálnych nešvárov. Postoj voči nim je poplašným znamením vystríhajúcim pred morálnym úpadkom, ku ktorému smerujeme, ak poskytneme priestor kultúre vyraďovania. Na takejto ceste je totiž ohrozená marginalizáciou a vylúčením každá osoba, ktorá nespĺňa kritériá fyzického, psychického a sociálneho blahobytu.
Preto dnes prítomnosť migrantov a utečencov – ako aj zraniteľných osôb vo všeobecnosti – predstavuje výzvu na znovunadobudnutie niektorých podstatných rozmerov našej kresťanskej existencie a našej ľudskosti, ktorým hrozí, že v nás zadriemu v dôsledku pohodlného spôsobu života. A preto „nejde len o migrantov“, totiž: keď sa zaujímame o nich, ide aj o náš záujem, o záujem všetkých; keď sa staráme o nich, všetci rastieme; keď ich počúvame, prepožičiavame hlas tej časti nás, ktorú možno držíme v skrytosti, lebo dnes nie je dobre vnímaná.
„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (Mt 14, 27). Nejde iba o migrantov: ide aj o naše strachy. Zlomyseľné a podlé skutky dnešnej doby zvyšujú „náš strach z ,inýchʻ, neznámych, marginalizovaných, cudzincov […]. A prejavuje sa to zvlášť jasne dnes s ohľadom na príchod migrantov a utečencov, ktorí klopú na naše dvere a hľadajú ochranu, bezpečie a lepšiu budúcnosť. Je pravda, že pri nedostatočnej pripravenosti na toto stretnutie je strach aj oprávnený“ (Homília v Sacrofane, 15. februára 2019). Problémom nie je to, že máme pochybnosti a obavy. Problémom je, ak tieto podmieňujú náš spôsob myslenia a konania až do tej miery, že sa stávame netolerantní, uzavretí, možno dokonca – bez toho, aby sme si to uvedomili – rasistickí. A tak nás strach zbavuje túžby a schopnosti stretnúť druhého človeka, ktorý je odlišný odo mňa; zbavuje ma príležitosti na stretnutie s Pánom (porov. Homília na omši na Svetový deň migrantov a utečencov, 14. januára 2018).
„Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici?“ (Mt 5, 46). Nejde len o migrantov: ide o lásku k blížnemu. Prostredníctvom diel lásky prejavujeme svoju vieru (porov. Jak 2, 18). A najväčšia láska k blížnemu je tá, ktorú prejavíme voči tomu, kto nám to nedokáže oplatiť a možno sa ani poďakovať. „Ide o to, akú tvár chceme dať našej spoločnosti a o hodnotu každého života. […] Pokrok našich národov […] závisí predovšetkým od našej ochoty nechať sa znepokojiť a pohnúť tým, kto klope na naše dvere a svojím výzorom podrýva a znevažuje všetky falošné modly, ktoré zaťažujú a zotročujú náš život; modly, ktoré prisľubujú iluzórne a prchavé šťastie, vybudované na okraji reality a utrpenia druhých“ (Príhovor pre diecéznu charitu v Rabate, Maroko, 30. marca 2019).
„No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto“ (Lk 10, 33). Nejde iba o migrantov: ide o našu ľudskosť. To, čo pohýna Samaritána – v pohľade Židov cudzinca – aby sa zastavil, je súcit; pocit, ktorý sa nedá vysvetliť len na racionálnej úrovni. Súcit sa dotýka tých najcitlivejších strún našej ľudskosti a vyvoláva naliehavú túžbu „stať sa blížnym“ tomu, koho vidíme v ťažkostiach. Ako nás učí sám Ježiš (porov. Mt 9, 35 – 36; 14, 13 – 14; 15, 32 – 37), mať súcit značí spoznať utrpenie druhého a hneď začať konať na jeho zmiernenie, vyliečenie a záchranu. Mať súcit značí dať priestor nežnej láske, ktorú dnešná spoločnosť často vyžaduje, naopak, potláčať. „Otvoriť sa voči druhým nás neochudobňuje, ale obohacuje, pretože nám to pomáha byť ľudskejšími: uznať, že sme aktívnou súčasťou väčšieho celku a chápať život ako dar pre druhých; vidieť svoj cieľ nie vo vlastných záujmoch, ale v dobre ľudstva“ (Príhovor v Mešite Heydar Aliyev v Baku, Azerbajdžan, 2. októbra 2016).
„Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých.“ (Mt 18, 10). Nejde iba o migrantov: ide o to, aby sme nikoho nevylučovali. Dnešný svet je každým dňom väčšmi elitársky a krutý voči vylúčeným. Rozvojové krajiny sú naďalej ochudobňované o svoje najlepšie prírodné a ľudské zdroje v prospech niekoľkých privilegovaných trhov. Vojny sa netýkajú len niektorých regiónov sveta, lebo zbrane na ich vedenie sa vyrábajú a predávajú v iných regiónoch, ktoré sa potom nechcú postarať o utečencov, ktorých tieto konflikty produkujú. Kto na to dopláca sú vždy tí najmenší, chudobní, najzraniteľnejší, ktorým je zabránené sedieť pri stole a z hostiny sú im ponechané len „omrvinky“ (porov. Lk 16, 19 – 21). „Cirkev ,vychádzajúcaʻ[…] vie prevziať iniciatívu bez strachu ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24). Exkluzívny rozvoj robí bohatých ešte bohatšími a chudobných ešte chudobnejšími. Skutočný rozvoj má za cieľ zahrnúť všetkých ľudí sveta, podporovať ich integrálny rozvoj a starať sa aj o budúce generácie.
„Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mk 10, 43 – 44). Nejde iba o migrantov: ide o to, dať posledných na prvé miesto. Ježiš Kristus od nás žiada, aby sme neprepadli zmýšľaniu sveta, ktoré ospravedlňuje zneužívanie druhých vo svoj osobný prospech alebo prospech svojej skupiny: najprv ja a potom tí druhí! Avšak pravým kresťanským heslom je „najprv tí poslední!“ „Individualistická mentalita je úrodnou pôdou pre dozrievanie ľahostajnosti voči blížnemu, ktorá vedie k tomu, že sa s ním zaobchádza len ako s tovarom; to vedie k nezáujmu o ľudskosť tých druhých a spôsobuje, že ľudia sú úzkostliví a cynickí. Nie sú to pocity, ktoré máme často voči chudobným, marginalizovaným, tým, čo sú v spoločnosti na poslednom mieste? A koľkých posledných máme v našich spoločenstvách! Medzi nimi mám na mysli predovšetkým migrantov, s ich bremenom ťažkostí a utrpenia, ktorým dennodenne čelia, keď často zúfalo hľadajú miesto, kde by mohli žiť v pokoji a dôstojne“ (Príhovor k diplomatickému zboru, 11. januára 2016). V evanjeliovom zmýšľaní títo poslední budú prvými a my musíme byť pripravení im slúžiť.
„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Nejde iba o migrantov: ide o celú osobu, o všetky osoby. V tomto Ježišovom výroku nachádzame jadro jeho poslania: konať tak, aby všetci prijali dar života v plnosti, podľa Otcovej vôle. V každej politickej aktivite, v každom programe, v každom pastoračnom pôsobení musíme vždy klásť do centra človeka v jeho mnohorakých rozmeroch, vrátane toho duchovného. A to platí pre všetkých ľudí, lebo im patrí základná rovnosť. Preto sa „rozvoj neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t. j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“ (sv. Pavol VI., encyklika Populorum progressio, 14).
„Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Nejde iba o migrantov: ide o budovanie Božieho a ľudského mesta. V tejto našej dobe, ktorá sa nazýva tiež doba migrácií, existuje mnoho nevinných ľudí, ktorí sa stávajú obeťami „veľkej lži“ neobmedzeného technologického a na konzum zameraného rozvoja (porov. encyklika Laudato si’, 34). A tak sa vydávajú na cestu do „raja“, ktorá neúprosne sklame ich očakávania. Ich prítomnosť, často rušivá, prispieva k vyvracaniu mýtov o pokroku, ktorý by bol vyhradený len niekoľkým, no vytvorený na základe vykorisťovania mnohých. „Preto máme vidieť a druhým pomáhať vidieť v migrantoch a utečencoch v prvom rade nielen problém, ktorému treba čeliť, ale aj brata či sestru, ktorých treba prijať, rešpektovať a milovať. Ide o príležitosť, ktorú nám Božia prozreteľnosť ponúka nato, aby sme prispeli k budovaniu spravodlivejšej spoločnosti, hlbšej demokracie, solidárnejšej krajiny, bratskejšieho sveta a otvorenejšej kresťanskej spoločnosti podľa evanjelia“ (Posolstvo na Svetový deň migrantov a utečencov 2014).
Drahí bratia a sestry, odpoveď na výzvu, ktorú predstavujú súčasné migrácie, možno zhrnúť do štyroch slov: prijať, chrániť, podporovať a integrovať. No tieto slová neplatia iba pre migrantov a utečencov. Vyjadrujú poslanie Cirkvi vzhľadom na obyvateľov existenciálnych periférií, ktorí majú byť prijatí, chránení, podporovaní a integrovaní. Ak uvedieme tieto slová do praxe, prispejeme k budovaniu Božieho a ľudského mesta, podporíme integrálny ľudský rozvoj všetkých ľudí a pomôžeme aj svetovému spoločenstvu, aby sa priblížilo k cieľom udržateľného rozvoja, ktoré si stanovilo a ktoré by inak boli len ťažko dosiahnuteľné.
Nie je to teda len záležitosť migrantov, nejde len o nich, ale o všetkých nás, o prítomnosť a budúcnosť ľudskej rodiny. Migranti, a osobitne tí najzraniteľnejší, nám pomáhajú rozpoznávať „znamenia čias“. Prostredníctvom nich nás Pán volá k obráteniu, oslobodzuje nás od akejkoľvek exkluzívnosti, od ľahostajnosti a mentality vyraďovania. Prostredníctvom nich nás Pán pozýva, aby sme náš kresťanský život znovu prijali v jeho celistvosti a prispeli tak, každý podľa svojho povolania, k budovaniu sveta, čoraz viac zodpovedajúceho Božiemu plánu.
Toto želanie je sprevádzané mojou modlitbou, ktorou na príhovor Panny Márie, Madonny della Strada, vyprosujem hojné požehnanie pre všetkých migrantov a utečencov sveta a pre tých, ktorí ich na ich ceste sprevádzajú.
Robiť hudbu v Cirkvi patrí medzi najkrajšie veci na slávu Božiu
V sobotu 28. septembra prijal Svätý Otec na audiencii členov Talianskeho združenia sv. Cecílie (Associazine Italiana Santa Cecilia), ktoré sa počas víkendu v Ríme zúčastňujú na celonárodnom stretnutí liturgických speváckych zborov, známych aj pod tradičným názvom „schola cantorum“.
Miroslava Holubíková – Vatikán
Vatikánska Aula Pavla VI. sa zaplnila spevákmi chrámových zborov zo všetkých kútov Talianska. Hudobné združenie sv. Cecílie má dlhovekú históriu, siahajúcu do roku 1584, keď ho zriadil pápež Sixtus V. bulou Rationi congruit. Pápež František pripomenul pozornosť, akú venovali tomuto združeniu a celkovo posvätnej hudbe pápeži ako sv. Pius X., sv. Pavol VI. či Benedikt XVI. Z myšlienok Pavla VI. citoval nasledujúce zásady:
„Nejde tu o hocakú hudbu, ale o hudbu posvätnú, pretože je tu posvätnosť obradov; o hudbu umelecky ušľachtilú, pretože Bohu sa musí dať to najlepšie; o hudbu univerzálnu, aby jej všetci mohli rozumieť a ňou sláviť. Predovšetkým sa jasne odlišuje od tej, čo sa používa na iné účely.“
Zo slov sv. Pavla VI., ktorý nabádal kultivovať cirkevný zmysel (sensus ecclesiae) a rozlišovaciu schopnosť ohľadom hudby v liturgii, pápež František uviedol tento citát: «Nie všetko zaváži, nie všetko je dovolené, nie všetko je dobré. Posvätno sa tu musí spájať s krásou v harmonickej a nábožnej syntéze» (Pavol VI., Príhovor rehoľníčkam špecializovaným na liturgický spev, 15. apríla 1971).
Svätý Otec pripomenul aj svojho bezprostredného predchodcu: „Benedikt XVI. vás vyzval, aby ste nezabudli na hudobné dedičstvo minulosti, obnovovali ho a obohacovali novými kompozíciami.“
Pápež František napokon povzbudil hudobníkov k spolupráci v rámci ich združenia:
„Drahí priatelia, aj ja vás povzbudzujem pokračovať na tejto ceste. Byť združením je pomoc: pomáha vám vytvárať hnutie, záujem, angažovanosť pre lepšiu službu v liturgii. Združenie, ktoré nie je protagonistom alebo vlastníkom hudby, ale ktoré má v osnove lásku a vernosť Cirkvi. Spoločne sa môžete lepšie angažovať v speve ako integrálna súčasť liturgie, inšpirujúc sa prvým vzorom, gregoriánskym spevom.
Spoločne sa starajte o umeleckú a liturgickú prípravu a podporujte prítomnosť speváckeho zboru v každom farskom spoločenstve. Zbor totiž vedie celé zhromaždenie a – so svojím špecifickým repertoárom – je kvalifikovaným hlasom spirituality, spoločenstva, tradície a liturgickej kultúry. Prosím vás, pomáhajte spievať celému Božiemu ľudu, s uvedomelou a aktívnou účasťou na liturgii. Toto je dôležité: blízkosť Božiemu ľudu.“
Prítomnosť spevákov a hudobníkov chrámových zborov v liturgii nazval pápež František výsadou a Božím dobrodením:
„Spievať, hrať, komponovať, dirigovať, robiť hudbu v Cirkvi patrí medzi najkrajšie veci na slávu Božiu. Je to privilégium, Boží dar, vyjadrovať sa hudobným umením a pomáhať spoluúčasti na božích tajomstvách. Krásna a dobrá hudba je privilegovaným prostriedkom priblíženia sa k nadprirodzenu, a často pomáha porozumieť posolstvu aj tomu, kto je roztržitý.“
Na záver Svätý Otec prítomných členov združenia požehnal s povzbudením, aby boli vytrvalí vo svojej angažovanosti v liturgickej službe:
„Vaša oddanosť liturgii a jej hudbe predstavuje cestu evanjelizácie na všetkých úrovniach, od detí po dospelých. Liturgia je v skutočnosti prvou „učiteľkou“ katechizmu.“
tvfilmvideohudba.wordpress.com 