Čo povedať zoči-voči tejto správe, ktorá v priebehu niekoľkých dní zaznamenala tragickú smrť niekoľkých detí, obetí samovrážd či napadnutia.
Pri tomto výročí smrti mladého Ľudovíta XVII., vo veku desiatich rokov (8. júna 1795), zavraždeného odporným zaobchádzaním, ktorému bol vystavený revolúciou – nám mladí mučeníci, ktorí smútia po novinách – môžu povedať len raz, opäť pochopiť, kam vedie spoločnosť bez medzníkov, príliš zbabelá na to, aby sa bránila a oslabená zvrátenosťou inštitúcie, ktoré podporujú tieto činy proti prírode.
So všetkými rodičmi dnes myslím na tých, ktorí vidia, že ich deti sú vystavené všemožnému zlému zaobchádzaniu.
Veľké poďakovanie adresujem všetkým, ktorí prispeli k organizácii tohto dňa stráveného v Compiègne. Umožnili mi objaviť niektoré aspekty mesta tak bohatého na históriu a potenciál.
Dnes ráno som mohol navštíviť jednu z najúspešnejších škôl v sektore činnosti, v sektore vzdelávania, ktorý je v dnešnej dobe taký citlivý, pretože sa dá tak ľahko odkloniť od svojich cieľov, ktorými musí zostať výchova mladých ľudí. Moja návšteva hradu, konferencia, ktorá bude nasledovať, a meditácia pri tomto výročí víťazstva Patay, pred pamätníkom postaveným na pamiatku Johanky z Arku, ktorej epos sa tu zastavil, ma prinútili znovu sa spojiť s históriou Compiègne. Stretnutie s primátorom mi napokon umožnilo spoznať mesto, ktoré sa musí neustále prispôsobovať, aby držalo krok s vývojom a dokázalo dať svojim obyvateľom všetko, čo od neho očakávajú. Viem, aké citlivé je riadenie mesta, keď ide vždy o prácu pre spoločné dobro.
Musíme však zostať v kurze, aby sme zabezpečili spoločenský život.
Neprináleží mi však zasahovať do oblasti politiky. Dnes by som chcel nastoliť problém, ktorý je mi drahý a ktorý tento deň obzvlášť ilustroval: problém dedičstva, jeho uchovávania a jeho odovzdávania. Obzvlášť som chcel predsedať, pán prezident, desiatemu výročiu vášho združenia „Avenues de Compiègne“, ktoré sa mi zdá veľmi symbolické pre kroky, ktoré by sa mali prijať v prospech dedičstva. Vaše združenie za desať rokov vykonalo dôležitú prácu, aby zaručilo trvácnosť majestátneho súboru uličiek, ktoré, ak by už neexistovali, by spôsobili, že mesto stratí veľa zo svojho charakteru, identity a harmónie.
Už šesťdesiat rokov verejné orgány vynakladajú chvályhodné úsilie na zachovanie a zveľadenie historického alebo ľudového dedičstva Francúzska. Podporili ich mnohé združenia a jednotlivci. Je tu však jedinečný paradox, pretože kým Francúzi sú nadšení pre svoje kultúrne dedičstvo, zároveň sa francúzska spoločnosť nikdy tak neodvrátila od hodnôt, presvedčení a princípov, ktoré formovali jej históriu a prispeli k tomu, že Francúzsko civilizačný model, ktorý celý svet obdivuje.
To je dôvod, prečo by som chcel pozdraviť, také združenia, ako je vaša, čo dokážu dosiahnuť. Ak je zachovanie hmotného dedičstva, ktoré nám odovzdali naši predchodcovia, skutočne podstatnou úlohou, je nemenej dôležité udržiavať pri živote obrovské duchovné, kultúrne a ľudské dedičstvo, ktorého vyjadrením sú pamiatky, ktoré nás obklopujú. Zabudnúť na vieru, vernosť, spôsoby reči a myslenia, ktorými sa vyznačovali naši predkovia, znamená odsúdiť sa k tomu, že prestaneme rozumieť majstrovským dielam, ktoré nám odkázali.
Takže prichádzam k záveru. K môjmu dvojitému záveru. Po prvé, ak existujú mestá, ktoré sú pozoruhodné svojou kvalitou života, je to preto, že dokázali zostať verné svojmu dedičstvu. Dokázali odovzdať to, čo im stáročia odkázali, aby boli v prospech súčasných generácií prostredníctvom postupných príspevkov. Tento prenos je nevyhnutný a náš čas by si ho mal zapamätať, zatiaľ čo niekedy sa zdá, že má potešenie z roztržiek a skrátených alebo nadmerne používaných spomienok.
Druhým mojim záverom je pripomenúť, že viac ako nariadenia sú muži za týmito prenosmi a týmito konzerváciami, ako tu, starosta Compiègne a jeho zástupcovia, vy, páni konzervatívci, a vy, páni, prezident a správcovia Združenie bulvárov Compiègne. Vaša citlivosť, vaša činnosť, vaša trpezlivosť sú nevyhnutnými vektormi, bez ktorých by toto dedičstvo nebolo možné pochopiť ani odovzdať. Potrebujeme ľudí, ktorí sa zapájajú do bojov, ktoré je často ťažké viesť, ale napriek tomu sú nevyhnutné.
Vidíme, že mnohí z vás v Compiègne to pochopili a uviedli do praxe, čo mestu umožňuje pokojne uvažovať o svojej budúcnosti. Budúce generácie nás budú súdiť podľa toho, čo sme im dokázali odovzdať.
Nech nás deň, ktorý žijeme, povzbudí k tomu, aby sme boli priekupiteľmi civilizácie.
Videla som ho v noci kľačať samého pri oltári v akomsi nádhernom chráme a uvidela som Nepoškvrnenú Pannu Máriu zostupovať dole.
Položila na oltár červené plátno pokryté bielymi stuhami a knihu so zlatými kameňmi. Zapálila sviečky. Potom zostúpil sám Spasiteľ oblečený do kňazského rúcha. Niesol kalich a závoj.
Dvaja anjeli mu prisluhovali a ďalší dvaja nasledovali … omša bola krátka. Na konci sa prečítalo ešte Evanjelium podľa sv. Jána. Keď omša skončila, Mária prišla ku Henrichovi, natiahla pravú ruku smerom k nemu a povedala mu že jeho čistota bola uznaná. Potom mu povedala, aby neváhal. Zrazu som uvidela anjela, ako sa dotkol jeho boku, podobne ako tomu bolo u Jakuba. Henrich cítil strašnú bolesť a od toho dňa kríval …”
Nebezpečenstvo, ktoré je ťažké kontrolovať a je veľmi násilné, stavia do centra pozornosti chorôb a smrti tým, že sa objaví pri dverách našich spoločností. V celom svete postihnutom vírusom čelia Francúzsko, Španielsko, Taliansko a takmer celá Európa zdravotnej kríze veľkého rozsahu a zabudnutej na našom kontinente … Obete sú a budú početné a je na nich s nimi a ich rodinami, ktoré najskôr vyjadrujem svoju podporu a súcit. Mám tiež na mysli nemocnicu a zdravotnícky personál, ktorí sú o to požiadaní, ako aj všetku dobrú vôľu, ktorá bude nasadená okolo chorých, a všetkých, aby sa zabezpečil každodenný život, ďakujem im a pripojím sa k modlitbám francúzskych katolíkov. Mám vďačný názor aj pre všetkých, ktorí budú musieť v týchto ťažkých časoch udržiavať verejnú bezpečnosť. Prosme Boha, aby všetci chorí mohli mať úžitok z starostlivosti potrebnej pre ich stav a aby sa mohli zmierniť aj následky všetkého druhu, ktoré nevyhnutne budú mať na spoločnosť, a pravdepodobne aj dosť dlho.
Dnes je to otázka čeliť odvahe a viere. Začiatok zo všetkého je nevyhnutný, je to v všeobecnom záujme. Nie je čas obviňovať chyby z minulosti, teraz je čas sa od nich poučiť a napraviť, čo môže byť. Bude potrebné veľa zásadných zmien. Sociálny štát si našiel svoje hranice a vírusu ponúka iba poréznu hranicu; krátkodobé politické a ekonomické vízie preukázali svoje slabiny a svoju bezmocnosť. V najbližšej budúcnosti, rovnako ako vo všetkých najzávažnejších okamihoch našej histórie, bude to otázka rodín, ktoré prevezmú svoju základnú úlohu v našej spoločnosti. Je na nich, na ich duchu zodpovednosti, ako aj na ich odhodlaní, že ťažké bremeno udržiavania padá. Kým ošetrovateľský personál vykonáva svoje povinnosti, rodiny sa budú starať o úlohy starostlivosti, duchovného a intelektuálneho tréningu. Zodpovední otcovia a matky. Obidve sa budú musieť prispôsobiť novým formám práce, ktoré sa budú musieť čiastočne improvizovať, a to bez toho, aby sa zabúdalo rozvíjať nové formy prepojení, najmä medzi generáciami, pričom kontakt musí byť obmedzený. A konečne, pre všetkých Francúzov, môže rozsah krízy priviesť nás späť k základom, k pocitu druhých ak spoločnému dobru, k rodine, vlasti, k pocitu Boha.
Hlboko si myslím, že na príhovor svätého Jozefa, ochrancu domov, ktorý dnes katolíci oslavujú, si rodiny nájdu silu, aby odolali utrpeniu, ktorým prechádzame pri zachovaní viery a nádeje.
Je mi ľúto, že som sa vo štvrtok dozvedel o smrti svojej sesternice princeznej Marie-Thérèse z Bourbon-Parma, ktorej sa dotkla covid-19. Uisťujem ich rodinu a milovaných o mojej modlitbe a súcitim s nimi. www.legitimite.fr/…/Message-deces-M…
NA PAMIATKU (z Bourbon House Institute)
Jej kráľovská výsostná princezná Marie-Thérèse z Bourbon-Parma bola povolaná k Bohu v Paríži v piatok 27. marca 2020 vo veku 86 rokov z dôsledkov koronavírusu.
Princezná sa narodila 28. júla 1933 a bola tretím dieťaťom kniežaťa Xaviera de Bourbona, vojvodu z Parmy a jeho manželky, rodenej Madeleine de Bourbon-Busset.
Kmotra cisárovnej Zity, princeznej Marie-Thérèse, bola doktorkou ibérskej vedy zo Sorbonne a sociológiou z Complusente University v Madride.
Princezná Marie-Thérèse, autorka početných diel o Španielsku, aktívne podporovala svojho brata, princa Charlesa-Huguesa, žiadateľa Carlistu v čase monarchickej obnovy v Španielsku v roku 1969.
V roku 2014 vydala knihu o histórii svojej rodiny pod názvom „Bourbon-Parma, rodina zaoberajúca sa históriou“. Zmysel pre angažovanosť, o ktorej tvrdila, že sa inšpirovala okrem iného veľkými príkladmi svojho otca, princa Xaviera, jej strýkov, cisára Karola a princa Sixta, nehovoriac o vojvodkyni Berry.
Od roku 1996 sa Bourbon-Parmes spojili s talianským národom a každý rok sa celá rodina vokálov stretávala v Parme a Piacenze a od zmiznutia jeho brata Charlesa Huguesa, vojvodu z Parmy, princezná v roku 2010 toto historické stretnutie nikdy nevynechala.
Kresťanská, humanistická a veľkorysá princezná Marie-Thérèse bola srdečnou ženou s presvedčením, hlboko pripútaná k svojej rodine a veľmi odhodlaná čeliť výzvam dnešného sveta.
Zostala hlboko spojená s týmto Bourbonnaisom, kde žila šťastné rodinné detstvo a kde mala šťastie, že sa mohla niekoľkokrát vrátiť, aby tam načerpala silu.
tvfilmvideohudba.wordpress.com 