SVEDECTVO – sv.Jozef jej vyprosil manžela

Môj príbeh je príkladom toho, že modlitba má zázračnú moc a viera robí zázraky. Odkedy si pamätám, vždy som sa úprimne modlila za milosť vytrvalosti a za dobrého manžela. Aj keď som atraktívna a všetci vždy hovorili, že mám dobrú povahu, nedokázala som nájsť muža, s ktorým by som chcela stráviť zvyšok života.

Neraz som si na kolenách a s plačom pomyslela: prečo sa modliť, keď sa 10 alebo neskôr 15 rokov nič nezmenilo a som stále sama? Napriek týmto pochybnostiam som však našla silu vstať.

Asi pred ôsmimi rokmi som našla v časopise Milujte sa modlitbu k svätému Jozefovi. Mala som vtedy 30 rokov, takže modlitba k svätému Jozefovi sa zdala byť mojou poslednou možnosťou. Začala som sa denne modliť slovami:

Svätý Jozef, ďakujem ti za to,
že som sa ešte nevydala (neoženil).
Svätý Jozef, ty v Bohu vieš, kto má byť
mojím (mojou) manželom (manželkou),
pomôž mi ho (ju) stretnúť. Svätý Jozef daj, aby to bol dobrý(á) manžel(ka), ktorý (á) ma bude milovať a vážiť si ma tak, ako si si ty vážil Pannu Máriu.
Svätý Jozef daj, aby sa rozpadol môj vzťah, ak sa Bohu nepáči.
Svätý Jozef, sľubujem ti, že si zachovám predmanželskú čistotu. Svätý Jozef, sľubujem ti, že budem iným ľuďom hovoriť, že takého (takú) dobrého (dobrú) manžela (manželku) mám od teba. Amen.

Bohužiaľ čas neúprosne plynul a nič sa nezmenilo… Žila som viac životy ostatných. Taká dobrá teta, ktorá vždy každému pomôže a nikoho neodmietne, pretože to je jej povaha …

Na svojej ceste som stretla rôznych mužov, ale žiaden z nich nebol mužom, s ktorým by som si mohla budovať svoj budúci život. Niekto si môže myslieť, že moje očakávania boli možno príliš veľké. No nie. Chcela som len, aby môj budúci manžel bol dobrý človek a aby mal ku mne úprimnú a skutočnú náklonnosť a lásku.

Stále som sa modlila za dobrého manžela, ale rutinne a zo zvyku. Len niekedy zaznela u mňa iskierka nádeje, že mi svätý Jozef pomôže … Nakoniec som sa zmierila s tým, že budem sama. Niekedy mi bolo veľmi ľúto, že si nesmiem užívať materstvo. Nikdy by som sa však nerozhodla porodiť dieťa bez toho, aby som mu nedala aj otcovskú lásku.

Takmer pred dvoma rokmi, vo veku 36 rokov, som stretla úžasného človeka. Delilo nás od seba 1100 km – môj vyvolený žil v tom čase v Nemecku – ale láska, ktorá nás spájala, bola taká silná, že sme prekonali všetky prekážky. Som šťastne vydatá už štyri mesiace. Môj manžel žije so mnou v Poľsku. Je to skvelý človek. Ani v najväčšej skrytosti svojho srdca som si nemyslela, že ma niekto môže tak milovať a že si ma tak môže vážiť. Úprimne a čestne môžem povedať, že náš život je aj napriek každodenným starostiam rozprávkový.

Môj manžel napriek tomu, že 20 rokov nechodil do kostola, ma na svadobnú cestu priviedol do Ríma a do Vatikánu, aby som poďakovala Jánovi Pavlovi II. za našu lásku a vrátil sa k Bohu. Som vďačná svätému Jozefovi za túto lásku! Teraz, keď kľačím v modlitbe, ďakujem Bohu, že moje prosby vyslyšal na príhovor sv. Jozefa a rovnako na jeho príhovor prosím o milosť materstva.

Vzhľadom na môj vek – mám 38 rokov – sa trochu bojím, či je to možné, ale teraz viem, že sa nesmiem prestať modliť, pretože viera robí zázraky. Môj príbeh je toho najlepším dôkazom.

Zdroj: Milujtesa, Obrázok: tamtiež

SVEDECTVO: na orodovanie Tomáša a Paquity Alvirových bolo zachránené dieťa

30. januára sa narodila moja najmladšia dcéra Blanca. 6. februára začala mať ťažkosti s dýchaním, tak som sa rozhodla, že ju zaveziem do nemocnice.

VYPOČUTÉ PROSBY11.03.2021

Skúšali jej uľahčiť dýchanie pomocou aerosólového spreja a soľného roztoku, no nič nezaberalo. Dýchala stále horšie, až ju museli presunúť na jednotku intenzívnej starostlivosti. Po návrate domov som náhodou zbadala modlitebnú kartičku manželov Alvirovcov a povedala som im: „Konajte.“ A zverila som im svoju dcéru.

Vrátila som sa do nemocnice, kde Blanca podstúpila bronchoskopiu. Povedali mi, že lekár chce so mnou hovoriť. Ukázal mi čierny plastový pripináčik, ktorý dieťa vypľulo. Spoznala som, že pochádza zo súpravy, s ktorou sa zvyknú hrávať moje staršie dcéry. Povedal mi, že je neuveriteľné, že malé dieťa mohlo žiť s takou prekážkou v dýchacom trakte osem dní a nevedel si vysvetliť, ako je možné, že nezomrela. Požiadali ma o súhlas s použitím tohto príkladu na hodinách medicíny.

Ukázala som ten pripináčik niektorým členom rodiny, a potom som ho niekam zapatrošila a nevedela som ho nájsť. Som presvedčená, že to celé dopadlo šťastne vďaka príhovoru Tomása a Paquity, no požiadala som ich o ešte jednu láskavosť: ak to boli naozaj oni, aby mi teraz ten pripináčik pomohli nájsť. …a presne tak sa aj stalo.

M.J.S.M. Madrid, Španielsko

SVEDECTVO Christine Watkins o Veľkom Varovaní

VIDEO: youtube.com/watch?v=rzz1Plypj3k

Christine Watkinsová je autorka knihy o Veľkom Varovaní, kde prispieva svedectvami rôznych kakonizovaných svätcov, ktorým bolo Bohom zjavené o Veľkom Varovaní.

Taktiež v knihe spomína aj žijúcich prorokov alebo osôb, ktoré zažili osobné spoznanie svojich hriechov “malý Súd”.

Autorka knihy sama zažila obrátenie vo svojom živote a v konečnom dôsledku odporúča generálnu spoveď, sviatostný život a ohlasovenie Veľkého Varovania.

Stojím tu pred tebou Panna Mária v Medžugorí bez invalidného vozíka a bariel

Anjel strážnyPanna MáriaPútnicke miesta

 

V Medžugorí, dievča z Írska, Meabh Carlin, ktorá je pravidelnou pútničkou, svedčila o svojom zázračnom uzdravení po vážnej dopravnej nehode, svojom invalidnom vozíku a opätovnej schopnosti chodiť. Rozprávala svoj životný príbeh, naplnený krížom a utrpením, ale napokon plný Medžugorského pokoja a radosti.

Meabh Carlin svedčí, že bola vychovaná v rodine, kde sú Boh a viera veľmi dôležité. „Ako dieťa ma rodičia naučili, že Boh je môj priateľ. Keď som sa stala tínedžerkou, náboženstvo nebolo v mojej generácii niečo moderné a zaujímavé. V nedeľu som išla na svätú omšu ale moje srdce a duša boli niekde inde. Vždy som rada tancovala. Vášnivo rada. Bolo to pre mňa prirodzené. Od útleho veku som snívala, že sa stanem svetoznámou balerínou, tou najlepšou, akú kedy svet videl. Potom som si uvedomila, že moje srdce bolo prázdne. Chýbal mi Boh a poznanie Boha skrze modlitbu.

Keď som mala 17, odišla som preto do Afriky, stala som sa tam učiteľkou a našla som v živote novú radosť a spokojnosť – pomáhať ostatným. V lete 2011 som sa rozhodla pustiť sa do novej misijnej cesty do Portugalska, kde by som pracovala pre mladých i starých. A misijná cesta sa skončila Svetovým dňom mládeže. Nevedela som, že táto moja púť sa stane cestou, na ktorej sa vnútorne úplne uzdravím. Dobrovoľníctvo v Portugalsku bolo niečo, čo som nikdy predtým nezažila. Nedávali sme peniaze chudobným ani nekŕmili hladných. To, čo sme robili, bolo hodnotnejšie ako množstvá peňazí. Týmto ľuďom sme sa venovali. Jedným z najvýznamnejších intímnych momentov bolo zhromaždenie všetkých pútnikov na ranné modlitby. Držali sme sa za ruky, zavreli oči a modlili sa modlitbu Pána. A keď som videla ako slová tejto modlitby hovorili mladí ľudia z celého sveta, bola to skvelá skúsenosť. Skúsenosti z Portugalska viedli k hlbšiemu pochopeniu mojej viery a Madrid ma naučil, že viera človeka nie je nijako obmedzená. Niečo podobné sa deje na Mladifeste v Medžugorí. Bola som hlboko dojatá vierou mladých ľudí, povedala Meabh. 

A tu sa začína jej šokujúci životný príbeh: „Keď som bola v Madride, na tretí deň môjho pobytu som bola zrazená autom. Po stretnutí s priateľmi sme prechádzali cez cestu v mieste, kde sme bývali. Moja mama mi vždy hovorila, aby som sa zastavila, pozrela na obe strany cesty, počúvala..

Ako typická učiteľka som pomáhala ostatným prejsť cez cestu. Keď sme mali prechádzať, vošla som prvá na cestu a zdvihla som ľavú ruku no nemala som však ani čas sa nadýchnuť, lebo taxík ku mne prichádzal veľmi rýchlo. A videla som, že sa nedokáže zastaviť. Vedela som, že nebudem mať čas sa vrátiť späť na chodník a v tých chvíľach uplynulo tých pár sekúnd ako v spomalenom filme. Vždy keď zavriem oči, dokážem znova prežiť všetky zlomky týchto sekúnd. Taxík ma zasiahol zľava, vyletela som do vzduchu a keď som padala, vedela som, že nesmiem nechať hlavu dopadnúť na zem ako prvú. Nebola som pripravená zomrieť, vedela som to a urobila by som všetko pre to, aby sa to nestalo. Dodnes neviem, ako sa to stalo, keď som padala, zdalo sa mi, že niekde klesám. Zrazu som sa vo vzduchu otočila o 180 stupňov a skončila som na nohách. Vedci môžu hovoriť o gravitácii – ja si myslím, že je to Božie dielo. Podarilo sa mi prejsť cestu a spadnúť do rúk celkom neznámeho cudzinca. Než som si bola vedomá toho, čo sa stalo, zhromaždila sa okolo mňa celá skupina pútnikov a mojich priateľov a pokúsili sa mi pomôcť. Bola som v hroznej bolesti, sanitka ma priviezla do nemocnice, tam mi vykonali pre mňa veľmi bolestivé testy. Presunuli ma na intenzívnu starostlivosť. Ležala som tam šesť hodín a nedokázala som hovoriť so španielskymi lekármi a zdravotnými sestrami. A tak som si nebola istá, či zomriem alebo prežijem. Jediné čo som v tých okamihoch chcela urobiť bolo povedať svojej rodine, že ich milujem. Nevedela som, čo mám robiť, iba som zavrela oči a modlila som sa. So zvyškom síl som sa začala modliť Zdravas Mária. Zo všetkých modlitieb som si dokázala spomenúť iba na túto modlitbu. V tom okamihu som potrebovala útechu matky a zrazu prišlo poznanie, že Panna Mária je so mnou. Cítila som veľký pokoj. Ak musím zomrieť, je to Božia vôľa. Cítila som neskutočný pokoj.

Nasledujúce ráno mi bolo povedané, že mám v nohách, kolenách aj chrbtici viac zlomenín. Len vďaka modlitbe a jej podpore som tam prežila desať ťažkých dní. Keď som sa vrátila domov, bola som prijatá do nemocnice v Írsku. Priniesli dary, pohľadnice, sladkosti … Pripravili ma na operáciu a zostala som tam šesť týždňov. Chirurg zrazu zmenil názor na poslednú chvíľu a poslal ma domov. Moji rodičia kvôli lekárskym výsledkom váhali. Myslím, že každý musí čeliť svojej chorobe hrdinsky. Ja som bola na izbe s piatimi staršími ženami, ktoré ma naplnili nádejou. A dokázali mi, že vo svojom utrpení nie som sama. Myslím, že život je ako cesta, nikdy nevieme, aká cesta sa otvorí za ďalším rohom. A musíme mať dôveru v Boží plán pre nás. Moja cesta nebola jednoduchá. Po roku a pol na invalidnom vozíku učenie sa chodiť, bolo niekedy ťažkou výzvou. Boli časy, keď som si myslela, že už nikdy nebudem chodiť alebo tancovať. Deväť mesiacov po nehode som však začala chodiť. Mám pocit, že každý krok, ktorý urobím, je krok bližšie k Bohu. Viem, že to nie je náhoda, ale Boží plán, povedal Meabh.

Pri pohľade na moje zranené nohy a bolestivé spomienky mi táto skúsenosť dáva poslanie a pevne verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a že naše utrpenie je súčasťou väčšieho premietaného obrazu. A stále sa učím. Minulý rok, keď sa v Írsku pripravoval piaty eucharistický kongres, sedela som na invalidnom vozíku sotva schopná chodiť. Teraz stojím pred vami v Medžugorí bez invalidného vozíka a bariel.. (túto vetu nasleduje potlesk štyridsaťtisíc mladých ľudí). Tento rok som bežala v Belfaste deväť míľový maratón. Vyšla som na dve najvyššie írske hory. Neverila som, že príde deň, keď budem schopná niečo také urobiť. Boh mi dal silu tela, ducha a duše …

Dal mi zážitok, ktorý je jedným z najťažších a zároveň najbohatších. Nosím svoje jazvy ako vojnové trofeje, kráčam priamo, idem vpred.

Zdroj: Medjugorje-info.com, Obrázok: Tamtiež

SVEDECTVA z Madagaskaru

Svätý Otec si vypočul svedectvá 27-ročného Rovu a 21-ročnej Vavy.

Rova Sitraka mal ešte ako tínedžer veľkú túžbu pomáhať väzňom, a začal spolupracovať s kňazom na zbierkach pre väzňov: jedlo, oblečenie a pod. Rodina mu to mala za zlé, ale keď sa jeden príbuzný dostal do väzenia za nespáchaný čin, stal sa tým prvým, ktorého požiadali o pomoc, a začali sa na jeho angažovanosť pre väzňov pozerať inak.

Vavy Elyssa prezradila, že by sa chcela stať lekárkou, ak jej to okolnosti dovolia. Porozprávala o svojej ceste viery a začlenenia sa do Cirkvi. Vysvetlila, že jej rodičia sú síce veriaci, ale nepraktizujúci. Rodina je zmiešaná z dvoch odlišných kmeňov, no postupne sa dokázala vyrovnať s touto náročnou situáciou. Každý kmeň si totiž vyžadoval zachovávanie svojich obyčají, ktoré boli pritom odlišné. V príbuzenstve majú okrem katolíkov aj evanjelikov. Na ceste rastu vo viere bolo pre Vavy dôležité zapojenie sa do spoločenstva, ktoré viedli františkáni.

www.vaticannews.va/…/roztancovana-ml…