Gibraltár je príkladom, ktorý ukazuje, do akej slepej uličky sa všetky krajiny dostanú, pokiaľ k tejto otázke nepristúpia realisticky a primerane.
Situácia, ktorá v posledných dňoch nastala na Gibraltáre, je výrečným príkladom nezmieriteľných rozporov, ktoré sú vlastné zdravotníckej mimoriadnej situácii, ktorá nastala vo veľkej časti sveta, a najmä na Západe ako reakcia na epidémiu Covid-19.
V malej britskej enkláve na juhu Pyrenejského polostrova je percento očkovaných osôb 118 %: to znamená, že 100 % dospelej populácie bolo očkovaných a značná menšina už dostala tretiu vakcínu. Avšak, od októbra 2021 diagnostikovaných prípadov covidu neustále pribúda, hoci tlak na nemocnice je minimálny a úmrtia sú sporadické, pokiaľ úplne nechýbajú.
V tejto situácii sa vláda rozhodla zaviesť nové obmedzenia spoločenského života. Je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na to, že Gibraltár je britský, aj keď v stredomorskej oblasti, nejde tu o záväzné pravidlá, ale o odporúčania, a tie sú zatiaľ pomerne mierne: obmedzenie zhromažďovania sa, pozastavenie masových akcií, nosenie masiek v uzavretých priestoroch a podobné opatrenia. Napriek tomu sa stále stretávame s opakovaným návratom „logiky“, podľa ktorej treba proti vírusu bojovať obmedzovaním a kontrolou života občanov a ekonomických aktivít.
„Logika“, ktorá bola vo väčšej či menšej miere prijatá takmer v celej Európe, ale ktorá je teraz, najmä v prípade Gibraltáru, v príkrom rozpore, lebo je tu prakticky úplná zaočkovanosť, ktorá bola dosiahnutá. a ktorá bola dlhé mesiace označovaná za ideálny stav, ako podmienka návratu k úplnej normálnosti, k dosiahnutiu bájnej „štátnej imunity“.
Obyvateľstvo je zaočkované, nikto alebo takmer nikto nezomiera na covid (alebo s ním), situácia v nemocniciach je pod kontrolou, napriek tomu sa žiadajú ďalšie obete a obmedzenia a mohli by sa zvýšiť, ak by prípadov ďalej pribúdalo. Na čo čakáte? Posilňovacie dávky pre všetkých, tretia a štvrtá dávka a rozšírenie, žiaľ aj očkovanie detí, nie starších ako päť rokov.
Dokedy to bude trvať? Kým nebude diagnostikovaný jediný prípad, hospitalizovaná osoba alebo úmrtie na covid? To sa však dá vylúčiť vďaka vakcínam, ktoré ale nezabraňujú cirkulácii vírusu, ani prejavom choroby, a to ani v jej vážnejších formách. Čo teda? Koľko bude posilňovacích injekcií? A na čo budú dobré? A spoločenský život sa už nikdy nevráti do normálu? Ľudia budú musieť žiť pod kontrolou donekonečna?
Gibraltár je skrátka extrémnym prípadom, ktorý ukazuje slepú uličku, do ktorej smerujú všetky krajiny, pokiaľ k tejto problematike nepristúpia realisticky a primerane, aby sa nestala faktorom ochromujúcim spoločnosť, ekonomiku a slobody jednotlivca (v Európe je to prakticky len Švédsko).
Zástancovia zdravotného núdzového stavu, tí, ktorí neustále tvrdia, že „sme vo vojne proti vírusu“, si musia vybrať. Nemôžu naďalej podporovať dve úplne nezlučiteľné tézy. Ak vakcíny sú jediným a definitívnym riešením problému, ako oni tvrdia, a najrizikovejšie časti populácie sú nimi dostatočne chránené, potom nie je ospravedlniteľné žiadne uzavretie, žiadne obmedzenie.
Ak sa naopak stále odvoláva na nutnosť obmedzenia z obavy z nárastu prípadov, ktoré je možné v zimných mesiacoch predvídať, a ktorý je vždy možný, potom treba výslovne priznať, že vakcíny nie sú konečným riešením, ale iba jedným z nástrojov, a preto nie je ospra-vedlniteľný žiadny nátlak alebo vydieranie občanov, aby sa nechali zaočkovať, a nie aby očkovanie bolo povinné. Jedna z dvoch vecí: nemôžete povedať „A“ a zároveň aj „nie A“.
V oboch prípadoch je úplne nepochopiteľná všeobecná kampaň na podporu očkovania, ktorá je vydávaná za nový „svätý grál“, ktorý treba dosiahnuť. Pokiaľ sú vakcíny účinné, nie je spravidla potrebná žiadna posilňovacia dávka, s výnimkou špecifických prípadov krehkosti a oslabenia imunity, ktoré by mali byť sledované prípad od prípadu. Na druhej strane, ak vakcíny nie sú účinné, alebo sú účinné len čiastočne, aký má zmysel opakovať očkovanie do omrzenia, a to v prítomnosti vírusu, ktorý sa čoraz viac líši od pôvodnej formy, pre ktorú boli vakcíny pôvodne navrhnuté?
Ako môže byť v tomto prípade dôveryhodný sľub, že posilňovacie vakcíny zaistia trvalú imunizáciu, keď sa tento sľub v prípade prvého očkovania ukázal ako krajne nespoľahlivý? A predovšetkým, čo sa medzitým urobí? Ako dlho môže spoločnosť zostať v šachu, v skúšobnej dobe, keď sa nezdá, že by na obzore hrozil masaker alebo kolaps zdravotníctva?
Tu sa dostávame k jadru zásadného problému, ktorý predstavuje spôsob, akým sa väčšina svetových vlád – a najmä západných – vysporiadala s týmto zdravotným problémom a nechala ho nekontrolovateľne prerásť do politického a občianskeho života. Ak sa považuje za nevyhnutné vyhlásiť všeobecný núdzový stav v prípade vírusovej epidémie (ktorá má navyše pomerne nízku mieru úmrtnosti), potom je nevyhnutné uviesť jasné, nespochybniteľné a verejne overiteľné kritériá, na základe ktorých možno núdzový stav vyhlásiť za ukončený.
Pokiaľ takéto kritériá neexistujú, alebo pokiaľ sú vo vládnej komunikácii neustále upravované, má výnimočný stav nevyhnutne tendenciu vyústiť – ako neustále pripomína Massimo Cacciari – do stavu permanentnej výnimky, kde sú neprekročiteľné hranice kladené na moc a základné práva občanov úplne zmarené.
Onedlho sa Gibraltár ocitne v slepej uličke tak ako všetky západné štáty, ktoré vsadili všetky svoje karty na alternatívu „vakcíny, alebo uzamknutia“. A dokonca v krajine, ako je tá naša, kde alarmistický tlak, donucovací tlak vlády a cenzúra akéhokoľvek kritického hlasu dosiahli už medznú úroveň: úroveň, ktorej najvýraznejším aspektom je celplošné prijatie zdravotného covidpassu, vyhrážanie sa tým, ktorí sa rozhodnú nedať sa zaočkovať, požiadavku (ktorá v žiadnej inej liberálno-demokratickej krajine neexistuje) povinného očkovania zo zákona a rastúce potláčanie slobody demonštrovať.
La Nuova Bussola
Pripravil Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/10235
tvfilmvideohudba.wordpress.com 