Publikované  od Anton Čulen

Veľadôstojný pán farár, chcel by som sa Vás opýtať a mám niekoľko otázok, ktoré si vyžadujú aby na ne niekto fundovane zareagoval.
Dnes je na Slovensku veľmi málo takých statočných kňazov, ako ste Vy, ktorý odvážne obhajuje pravdu Evanjelia a učenie Cirkvi, preto Vám píšem.

Iste ste už čítali pastiersky list Mons. Tomáša Galisa, žilinského biskupa. Podobný vydal aj v Banskej Bystrici biskup Marián Chovanec. (Zaujímavé, že pán biskup M. Chovanec v roku 2016 tvrdil že: Prijímanie do úst lepšie zabraňuje zneužívaniu Eucharistie. Prijímanie do úst môže viesť k väčšej úcte pri prijímaní)

Vidím v ňom viacero nepresných informácií. Je mi jasné, že ako diecézny biskup môže vydať svoje diecézne usmernenia, ale nemali by ísť nad rámec všeobecného práva našej Rímskokatolíckej cirkvi. Veď na stránke KBS je ešte stále zverejnený dokument Redemptionis sacramentum Kongregácie pre Boží kult, ktorý v bode 91 píše: „Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky“. Tu je jasne uvedené, že žiaden kňaz nemôže odmietnuť veriacemu prijímanie na kolenách a do úst. Potom prečo pán biskup píše o svojvôli? Či tento dokument už neplatí?

V liste sa otec biskup Galis opiera o Smernice Rímskeho misála a rozhodnutie KBS ako majú veriaci prijímať. Teda môže KBS rozhodnúť nad rámec dokumentu Redemptionis sacramentum? Celé to vyznieva skôr ako útok na tých, čo chcú prijímať Najsvätejšiu Eucharistiu dôstojne na kolenách a do úst.
V liste sa ďalej píše že: „Návrat k možnosti prijímať do rúk je výsledkom dlhého zvažovania a snahy viesť ľudí k čo najhlbšiemu poznaniu, vzťahu a úcte k Pánovi.“ Teda nie je to následkom korona šialenstva, ktoré sme na vlastnej koži zažili a videli, ale je to výsledok dlhého zvažovania!!! Veď to je absurdné toto tvrdiť? Majú nás za hlupákov? Má pán biskup na to nejaké štúdie? A čo stáročné tradície? Tie už nič neznamenajú? O čo sa vlastne opiera? Veď ovocie tohto všetkého na Západe už poznáme. Odpad od viery, rozvody, potraty, takmer žiadne kňazské povolania, zatváranie kostolov, seminárov, vystupovanie z Cirkvi, málo sobášov a krstov, nezáujem o sviatosti, rozvodovosť, atď.

Pán biskup zrejme vidí do srdca každého veriaceho, ale len vtedy, ak prijíma na kolenách a do úst, keď hovorí: „A povedzme to priamo, je to neraz prejav pýchy a nezriadeného pocitu duchovnej nadradenosti voči ostatným.“

Alebo (citát na ďalšej strane): „Ono totiž môže vyzerať ako prejav úcty k Eucharistii, ale môže byť aj prejavom neopodstatneného strachu alebo svojvôle, nejednoty, či dokonca neposlušnosti a pýchy.“ To ako on môže zhodnotiť, kto má čo vo svojom srdci? Teda môže to, ale aj nemusí to tak byť: V prípade prijímania do rúk ale nič také ani len nepripúšťa. To akým právom hádže všetkých (čo prijímajú Najsvätejšiu Eucharistiu na kolenách) do jedného vreca? Akým právom ich vyčleňuje na koniec radu ako v čase korona šialenstva, keď Redemptionis sacramentum hovorí jasne, že kňaz nemôže odmietnuť podať takémuto veriacemu Najsvätejšiu Eucharistiu? Nie je to rozdeľovanie veriacich? Nie je to svojvôľa?
Obávam sa, že to neprinesie nič dobrého, ak sa proti tomu neozveme.

V komentároch ktosi napísal: „V Katolíckej cirkvi smú už všetci prijímať Kristovo Telo – neplatne zosobášení, aktívni devianti, protestanti aj nekresťania. Len katolíci na kolenách nie“. Vopred Vám ďakujem za odpoveď.

Boh Vás žehnaj. Anton Čulen

Odpoveď Doc. ThDr. Štefana Mordela na otázky predsedu AZN k adventným pastierskym listom v Žiline a v Banskej Bystrici

Vážený pán Anton Čulen,
odpovedám na Váš list, ktorý ste mi zaslali mailom 3.12 t.r. Upozornili ste ma na Pastiersky list, ktorý zaslali páni biskupi z Banskej Bystrice a Žiliny veriacim vo svojej diecéze. Na Váš podnet som si tento Pastiersky list prečítal veľmi pozorne. Žiadate odo mňa, aby som na tento list fundovane odpovedal, pretože ma považujete sa statočného kňaza. Každý z nás by sa mal snažiť byť statočným a som presvedčený, že sú odo mňa mnohí kňazi statočnejší a fundovanejší, hoci možno nevystupujú na verejnosti. Keďže ste ma žiadali odpoveď, vďačne uvediem svoj názor na celú túto záležitosť.

Prekvapilo ma, a to veľmi, že sa obaja páni biskupi venujú tejto téme, ako jednému z najvážnejších problémov, ktoré si zaslúžia, aby boli predstavené ako programové vyhlásenie veriacim na prvú adventnú nedeľu, ktorá je zároveň začiatkom nového cirkevného roka.

Podľa môjho názoru je oveľa viac naliehavejších tém, ako je podávanie sv. prijímania na ruku a postojačky. Nechcem ľahkovážne kritizovať pánov biskupov, ale žiaľ, musím priznať, že po prečítaní ich Pastierskych listov som zostal vo veľkých rozpakoch, pretože v nimi preberanej otázke vidím tendenčnosť a až nepríjemná zaujatosť voči tým, ktorí chcú prijímať Eucharistiu po kľačiačky a som presvedčený o tom, že je to voči týmto veriacim veľmi nespravodlivé.

Za každú cenu sa tu chce zaviesť uniformita, ktorá je veľmi otázna, ale určite nie krokom vpred, čiže k lepšiemu, ale naopak krokom späť a k horšiemu. Len si predstavme, aké učebnice boli pripravené pre tzv. sexuálnu výchovu, vďaka ktorej sa úplne zdeformuje svedomie školopovinných detí a bude im predstavovaný nezriadený sexuálny život, ako čosi normálne a prirodzené. Akým bezohľadným spôsobom sa tu šíri pornografia na internete a deti majú k tomu veľmi ľahký prístup. Stúpa manželská rozvodovosť, rozpadajú sa mnohé rodiny, stráca sa viera a úcta k Bohu atď., a tu zrazu najväčší problém je, že niektorí veriaci nechcú prijímať Eucharistiu na ruku, a dokonca iní si chcú dokonca aj pokľaknúť, a toto sa považuje za taký veľký problém, že si zaslúži pozornosť na začiatok nového cirkevného roka. Musím priznať, že ja to nedokážem pochopiť. Ale vráťme sa ku predmetným pastierskym listom.

V obežníku sa uvádza, že v prvom tisícročí sa podávalo sv. prijímanie na ruku. Obstojí toto tvrdenie? Nemám vedomosť, žeby počas celého prvého tisícročia sa podávalo sv. prijímanie po stojačky a na ruku. Toto tvrdenie by bolo treba dokázať. V časopise Viera a život (č. 6/2021) je publikovaný článok P. Vlastimila Dufku SJ, ktorý napísal historický prehľad podávania sv. prijímania na ruku.

Staršie pramene z prvých storočí spomínajú prijímanie na ruku, ale nebolo to v nijakom prípade takto, ako sa to deje dnes. Napr. sv. Cyril Jeruzalemský v 4. storočí uvádza vo svojej mystagogickej katechéze spôsob, ako veriaci človek prijímal Eucharistiu. Doslovne hovorí takto: „Pokroč dopredu, potom nesmieš vystierať dlane a napínať prsty. Keďže na pravú ruku máš prijať Kráľa, preto urob ľavou rukou trón pre neho. Vezmi úctivo na ruku Kristovo Telo a odpovedz Amen. Dotkni sa opatrne svätým Telom svojich očí, aby si ich posvätil. Potom ho prijmi. Daj však pozor, aby nič z toho nepadlo na zem. Lebo čo by si z toho nechal padnúť na zem, by to znamenalo tak veľa, ako keby si stratil niektorý zo svojich údov. Tak mi teda povedz; keby ti niekto dal malé zrnká zlata a padli by ti na zem, nepozbieral by si ich starostlivo, aby si neutrpel nijakú škodu? Nemal by si byť pamätlivý na to, aby si nestratil ani malú odrobinku, ktorá je cennejšia ako zlato a drahokam?“ (Texte der Kirchenväter. Vierter Teil. München : Kösel-Verlag, s. 287).

Keď si podrobnejšie rozoberieme tento text, tak je zrejmé, že obe ruky boli zúčastnené na prijatie Eucharistie a to tak, že na pravú ruku veriaci prijal Kristovo Telo a ľavú ruku položil pod pravú ruku v tvare kríža a prijal Eucharistiu priamo z dlane ústami.

Ďalšia otázka je, ako má percipient zaobchádzať s odrobinkami, ktoré pri tejto manipulácii mohli vzniknúť. Sv. Cyril Jeruzalemský hovorí veľmi zreteľne s akou starostlivosťou má k tomu prijímajúci pristupovať, aby ani jedna odrobinka nevyšla nazmar. Okrem toho treba povedať, že aj v tomto čase bolo známe sv. prijímanie do úst zvlášť vtedy, keď sa podávala chorým a umierajúcim. O tom svedčí napr. Dionýz z Alexandrie vo svojom liste biskupovi Fabiovi z Antiochie, kde spomína istého Serapiona, ktorému bola podaná Eucharistia na smrteľnej posteli priamo do úst.

Pokiaľ ide o prijímanie na ruku, bolo to už aj v kresťanskom staroveku problematické, kvôli ľahkému zneužitiu, resp. znesväteniu tejto sviatosti. Tieto problémy sa riešili už na koncile v Zaragoze v roku 380 a neskôr v Tolede. Preto na týchto synodách bolo vydané uznesenie, že kto prijme Eucharistiu a nepožije ju, spácha hriech svätokrádeže.

Postupne sa však upúšťalo od podávania sv. prijímania na ruku a začala sa prax podávania Eucharistie na jazyk a do úst. Dôvodom pre túto prax bola predovšetkým rastúca úcta voči Eucharistii a obava z jej zneuctenia. Všeobecný predpis, že laici majú prijímať Eucharistiu do úst, bol ustanovený na synode v Rouene okolo roku 878. Na tejto synode bolo stanovené, že Eucharistiu do rúk môžu dostať iba diakoni a subdiakoni. Niektoré správy o prijímaní do úst jestvujú už aj z predchádzajúceho obdobia. V priebehu 10. – 11. storočia právo prijímať do rúk bolo dané iba kňazovi a diakonovi. (porov. Viera a život, 6/2021)

Toľko ku historickému exkurzu. Trochu sa divím nad tým, ako veľmi tendenčne sa dnes u nás pristupuje k tejto otázke. Na jednej strane, sa chceme vrátiť ku tradícii a praxi prvých kresťanských storočí, a na druhej strane sa Tradícia zásadne odmieta, ako niečo prežité a nevhodné pre našu dobu. Nechcem teraz konkretizovať tieto otázky. Ale jednoznačne sa ukázalo, že podávanie sv. prijímania na ruku sa javilo ako nevhodné kvôli blízkemu nebezpečenstvu zneužitia. Keď však vidíme sa akou úctou pristupovali ku sv. prijímanie prví kresťania, potom nemáme pochýb o ich hlbokej viere. O tejto veci by sa dala napísať celá kniha.

Aký je môj postoj k tejto otázke? Ten už istotne poznáte. Ale poukážem aspoň na tie hlavné aspekty. Ako chlapec, keď som bol miništrantom, nosil som pri podávaní sv. prijímania paténu a prijímalo sa pri šrámkach (mriežka, ktorá oddeľovala loď od svätyne), na kľakátku. Všetci prijímali do úst a po kľačiačky. Keď som prišiel do seminára v roku 1966, prijímali sme tak isto. Ku zmene liturgie došlo v roku 1969 a približne vtedy došlo aj ku zmene, že ľudia mohli ku sv. prijímaniu pristupovať aj po stojačky. Vysvetľovalo sa tým, že sv. omše sa mohli sláviť aj na voľných priestranstvách, kde neboli kľačadlá. Vtedy u nás nebolo biskupov… Ordinári Slovenska (kňazi poverení správou biskupstva) schválili tento spôsob prijímania po stojačky. Na Západe však v tejto dobe už išli ďalej, a zaviedli prijímanie na ruku. Najprv to bola svojvôľa aktívnych progresívcov, ktorí si to vynucovali. Biskupi vo veľkej miere aj na Západe boli proti tomu. Postupne sa však pod vplyvom progresívnych biskupov začali názory meniť, až napokon bol vyvíjaný tlak na pápeža Pavla VI., aby to povolil.

Tvrdilo sa, že v Nemecku je to zaužívané, a že sa to už nedá zastaviť. Pri prvom hlasovaní Nemeckej biskupskej konferencie o tejto záležitosti sa prevažná väčšina postavila proti tomu. O nejaký čas neskôr, pri druhom hlasovaní, sa už postavila väčšina za túto zmenu. Napokon sa to presadilo na celom Západe, ba dokonca aj v misijných krajinách. Takže minimálne 50 rokov tejto praxe už ukazuje aj svoje ovocie. Podľa liberálnych kresťanov sa Cirkev vyvíja, pravdy viery tiež podliehajú zmenám a morálne zásady? Nuž tie treba podľa liberálnych kresťanov zmeniť čo najskôr…

Tak sme sa dnes ocitli na križovatke; zostať na starej ceste s Kristovým krížom, alebo sa vydať na novú bez tejto záťaže. Myslím si, že dnes nie je už nikomu neznáme, čo sa dnes v cirkevných spoločenstvách deje. Mnohí biskupi na Západe sú už za požehnávanie alternatívnych manželských zväzkov (gejov, lesieb a iné), akoby už aj Božie prikázanie boli zrušené a my sami sme dokonca tak „vyspelí a múdri“, že si dokážeme vytvoriť nové a „lepšie“ pravidlá. Keď pápež Benedikt XVI. videl kam to speje, chcel pomocou liturgie prehĺbiť vieru a obnoviť Cirkev. Neuspel. Podával sv. prijímanie po kľačiačky a do úst, ale jeho príklad zostal vo veľkej miere nepovšimnutý. Práve jeho príklad ma inšpiroval, keď som bol vo Vysokých Tatrách a v Novom Smokovci. Do kostola som dal kľakadlá, aby tí veriaci, ktorí chcú takto prijímať Eucharistiu, to mali uľahčené. Chodilo tam veľa turistov a najmä z Poľska, ktorí prijímali po kľačiačky, hoci ešte tam kľakadlo nebolo. To isté som urobil aj ďalšej farnosti v Kline, aby tí, ktorí chcú takto prijímať, to mali uľahčené.

V Novom Smokovci som mal však aj inú skúsenosť. Raz na sv. omšu prišla skupina Nemcov. U nás na ruku sv. prijímanie ešte nebolo dovolené. Keď niektorí vystreli ruku, tak som poznal, že sú Nemci a povedal som Der Leib Christi (Telo Kristovo) a podal som im do úst, čo nebolo problémom. Jedna žena však, keď som povedal Der Leib Christi. Povedala nahlas „Nein“, nie! Povedal som aj druhýkrát Der Leib Christi, znova tá istá odpoveď, čo ma veľmi zarazilo. Dal som jej teda sv. prijímanie na ruku a potom som ju sledoval keď odchádzala, ako víťazoslávne šla cez kostol a svojim dávala najavo, „vidíte, ja som to dokázala. Potom si sadla do lavice prekrížila nohy a obzerala sa po kostole, ale ani náznak nejakej úcty, prejav zbožnosti, jednoducho nič, ona to dokázala.

Naše gestá sú teda veľmi dôležité. Gestá poklony a úcty sú primerané na to, aby sme sa takto blížili k Bohu. Sv. apoštol Pavol hovorí, že na meno Krista sa skloní každé koleno, na nebi, na zemi i v podsvetí a každý jazyk bude vyznávať na slávu Boha Otca, že Ježiš je Pán! (Flp 2,11) Kde a kedy je Ježišovo meno najviac medzi nami prítomné? Či nie práve v Eucharistii, kde sa osobne s ním stretávam a môžem svojim gestom vysloviť, že Ježiš je Pán? A moje osobné pokľaknutie nie je potom vyjadrením, že Ježiš je aj mojím Pánom?

A čo sa týka prijímania na ruku, treba pripomenúť, čo povedal sv. pápež Pavol VI. v roku 1969 vo svojej inštrukcii Memoriale Domini, kde varoval pred nebezpečenstvami, ktoré so sebou prináša prijímanie na ruku. Pápež doslovne uvádza: „Z pohľadu celej súčasnej Cirkvi je nutné zachovať tento spôsob podávania sv. prijímania a to nielen preto, že vychádza z tradície mnohých storočí, ale zvlášť preto, že je prejavom úcty veriacich k Eucharistii.“ Zároveň pápež uvádza v dokumente tri hlavné nebezpečenstvá, ktoré konkretizuje takto:

1. Zneuctenie Najsvätejšej Sviatosti
2. Strata povinnej úcty
3. Skryté sfalšovanie vierouky o najsvätejšej Eucharistii

Myslím si, že tieto aspekty autori týchto pastierskych listov v plnej miere prehliadli, čo je istotne na škodu veci. Môžem len dodať, že tých najcennejších vecí sa človek nemôže dotýkať z hľadiska ich ochrany. Zvlášť je to citlivé pre deti a mládež, ktorá nie je schopná uvedomiť si, že to, čo má v rukách, je nejakým spôsobom vážne a cenné. Preto naozaj dochádza ku strate povinnej úcty voči Eucharistii. Na druhej strane, zas starší ľudia majú úctu a rešpekt, prijímať niečo tak vzácne, ako je Kristovo Telo, do svojich rúk. Sú presvedčení, že iba posvätené ruky sa môžu dotýkať Eucharistie.

Presadzovanie sv. prijímania na ruku, je tragickým zlomom s posvätnou Tradíciou Cirkvi. V minulosti, keď som nastúpil do seminára ešte platil zákon, ktorý prísne zakazoval nevysvätenej osobe napr. ísť do bohostánku a vziať Eucharistiu. Trestom bola iregularita, kvôli ktorej sa takýto človek už nemohol sa stať kňazom. Ale aj nový Kódex kanonického práva chráni zákonom Eucharistiu. Kán. 1367 hovorí toto: „Kto konsekrované eucharistické podoby zahodí alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; klerika možno okrem toho potrestať iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
Tieto skutočnosti sú dostatočným dôvodom, aby sme boli ostražití a chránili posvätnosť Eucharistie, ako najcennejší dar, ktorý sme od Boha dostali.

Ostávam so srdečným pozdravom a úctou

Doc. ThDr. Štefan Mordel
V Námestove 4. decembra 2023