Materinsky vás pozývam, aby ste sa vrátili k radosti a pravde Evanjelia. Aby ste sa vrátili k láske môjho Syna, pretože vás čaká s otvorenou náručou. Aby ste všetko, čo v živote robíte, robili s mojím Synom, s láskou. Aby ste boli požehnaní. Aby vaša duchovnosť bola vnútorná a nielen vonkajšia. Len takým spôsobom budete pokorní, veľkodušní, naplnení láskou a radostní. A moje materinské srdce sa bude radovať s vami. Ďakujem vám.“
(Prostredníctvom Mirjany Dragičevičovej – Soldovej, Madžugorie, 18. marca 2021)
Moje milované deti! Prichádzam medzi vás z Božej milosti, aby ste sa ku mne utiekali pod moju mocnú ochranu. Vždy keď uvidíte bolestné udalosti, ktoré zasiahnu moju svätú Katolícku cirkev, ktorej som Matkou, nenechajte sa otráviť jedom nenávisti a hnevu, lež ešte s väčšou láskou sa priviňte ku mne, modlite sa, odprosujte a konajte pokánie. Toto všetko musí prísť, aby nakoniec zažiarilo víťazstvo Ježišovho a môjho Srdca, našich svätých Sŕdc, víťazstvo pravej, čistej viery. Ja vám vždy pomôžem, aby ste Spasiteľa mohli prijať sviatostným spôsobom. Len vy milé deti, Ho vždy prijímajte v čo najväčšej pokore a úcte. Ponáram vás do lásky Ježišovho a môjho Srdca. Prostredníctvom Martina Gavendu, 15. marca 2021
List hovorcovi KBS: Nech je našim pánom biskupom pri rokovaní s vládou SR na povzbudenie aj to, ako najdp. biskup Dr. E. Nécséy, Dr. A. Lazík a Dr. R. Pobožný vyhlásili vo svojom posolstve kňazom a veriacim Slovenska ako žiadali vládu republiky o splnenie svojich požiadaviek
LJCH! Dôstojný pán Martin Kramara, hovorca KBS, blížia sa Veľkonočné sviatky, kedy si veriaci na Slovensku s veľkou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou znovu pripomenú bolestné utrpenie, smrť ale aj slávne zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista iba pohľadom na zatvorené brány našich kostolov. Mnohí veriaci na Slovensku už niekoľko dlhých mesiacov nemajú takmer žiadnu možnosť pristupovať ku sviatostiam, ktoré tak potrebujú pre svoj život a zostávajú bez pokrmu pre dušu. Tak ako si Pán Ježiš Kristus pred viac ako dvetisíc rokmi zradený predovšetkým najvyššími náboženskými predstaviteľmi svojho národa a musel prejsť zradou, opustenosťou, bolesťou a kalváriou, tak aj veriaci na Slovensku sú dnes zradení svojimi pastiermi a „kresťanmi v parlamente“ a zostupujú s Kristom do Getseman a na Kalváriu.
Opäť som pre Vás a našich pánov biskupov vzhľadom na aktuálnosť a pre vzájomné povzbudenie vo viere pripravil nadčasový list Mons. V. Trstenského, ktorý napísal Dr. h. c. kanonikovi Gejzovi Navrátilovi, predsedovi Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris. Ako keby ho Mons. V. Trstenský adresoval aj súčasným pánom biskupom.: „Kedy a kde sa u nás dožadovali mieroví pracovníci, aby Pán Boh mal v našej spoločnosti to miesto, ktoré mu patrí? Kto bráni právo toho Pána Boha na srdce dieťaťa, dorastajúcej mládeže, mužov i žien každého stavu a povolania, starcov, chorých, ba i celú našu spoločnosť?“
Ďalej sa Mons. V. Trstenský venuje aj postoju vtedajších biskupov ku náboženskej slobode ktorá má však širší pojem a popri úplnej slobode kultu vyžaduje pre svoju Cirkev aj slobodu riešiť si svoje veci podľa ústavy a zákonov Cirkvi, ale sa o.i. dožadujú, aby nová ústava republiky jasne vyslovila právo Cirkvi na úplnú náboženskú slobodu, a nielen na slobodu vyznania.
Nech je našim pánom biskupom pri rokovaní s vládou SR na povzbudenie aj to, ako najdp. biskup Dr. E. Nécséy, Dr. Ambróz Lazík a Dr. Róbert Pobožný vyhlásili vo svojom posolstve kňazom a veriacim Slovenska dňa 9. 4. 1968. V ňom žiadali vládu republiky o splnenie svojich požiadaviek. Toto sú naše požiadavky a za ich splnenie urobíme všetko, čo je našou povinnosťou, vyplývajúcou z poslania nástupcov apoštolov, aby naša svätá Cirkev sa v našej vlasti opäť povzniesla na stupeň, aký jej patrí …“
Prajem Vám požehnaný deň.
Anton Čulen
List Dr. h. c. kanonikovi Gejzovi Navrátilovi, predsedovi Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris Vysokodôstojný pán Dr. h. c. kanonik Gejza Navrátil predseda ZKD PIT
Povzbudený otvorenou rečou sv. Pavla apoštola so svätým apoštolom Petrom v Antiochii (Gal 2,11-13) opäť sa Vám prihováram s prosbou, aby ste s pavlovskou rozhodnosťou upozorňovali všetkých členov Vášho spoločenstva na povinnosť smelo brániť pravdu, základ toho pokoja, ktorý, ako tvrdíte, je náplňou Vašej práce.
Dňa 18. februára t. r. sme čítali v kňazskom breviári tieto poučné myšlienky svätého Bernarda: „Ako je blažený človek, ktorý našiel múdrosť, tak je ešte blaženejší muž, ktorý sa ňou stále zaoberá …“ to sa azda vzťahuje na oplývanie múdrosťou. „Iste oplývaš múdrosťou a rozumnosťou, ak je v tvojich ústach toto troje chvály: vyznanie vlastnej hriešnosti, slovo vďaky a budovateľská reč.
Lebo srdcom veríme, aby sme boli ospravedlnení, ústami však vyznávame, aby sme boli spasení. Na začiatku každej reči je spravodlivé sa obžalovať, uprostred je oslava Pána a na treťom mieste, ak oplývaš múdrosťou, musí byť duchovné budovanie blížneho.“
Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris sa honosne vyhlasuje za záchrancu katolíckej Cirkvi na Slovensku. Zaslúžilo by si túto chválu, keby ním aj bolo a mohlo by byť ním. Stačilo by mu len plniť vyššie uvedené rady svätého Bernarda, čiže spravodlivo sa obžalovať zo všetkého nepríjemného, nechcem upotrebiť drsnejšieho slova, čo za tridsať rokov svojho jestvovania zapríčinilo svätej Cirkvi a začalo ozaj úprimne oslavovať Pána Boha i duchovne budovať blížnych. Môžem úfať v takú múdrosť? Oslava jeho tridsaťročia v dňoch 5.-6. februára t. r. v Prahe neprejavila ani najmenšieho náznaku tejto múdrosti. Naopak!
Keď svätá Cirkev u nás bola pred tridsiatimi rokmi v začiatkoch najťažšieho zápasu o svoje bytie, Mierové hnnutie kňazského duchovenstva, teda terajšie Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris, hádzalo ťažké polená osočovania i priamych útokov pod nohy všetkým činiteľom svätej Cirkvi, ktorí mali tú najlepšiu vôľu a ochotu i v novom politickom ovzduší „oslavovať Pána Boha a duchovne budovať blížnych“.
Ohlas schizmatickej katolíckej akcie, odsudzovanie otcov biskupov, kňazov, horlivých laických veriacich, rozličné vyhlásenia, schôdze… atď. podporovali túto Cirkvi málo osožnú horlivosť. Výstižne charakterizovali túto podvratnú prácu Mierové hnnutie kňazského duchovenstva KN vo svojom 21. čísle 26. mája 1968, keď referovali o zjazde DKO na Velehrade v dňoch 13.-14. mája 1968.
Vo svojom referáte o otváracej reči najdp. biskupa Dr. Františka Tomáška napísali: „Vo vlastnom úvodnom prejave zaoberal sa najdp. biskup Dr. Fr. Tomášek na začiatku predošlými rokmi a dotkol sa neblahej práce bývalého Mierové hnutia kňazského duchovenstva… V tejto časti svojho prejavu najdp. biskup Dr. Tomášek povedal: ,Prosím hneď na začiatku, aby v duchu vzájomnej lásky a trpezlivosti, v záujme dobrej veci viedli sa všetky naše spoločné rokovania. Viem, že mnohí z vás tak ako aj ja, pocítili sme na vlastných bedrách následky neblahej práce mierového hnutia …“ Múdremu stačí.!!!
A v tejto činnosti pokračuje Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris aj teraz. Nikdy a nikde ani slovom sa nezmieňuje o právach svätej Cirkvi, o povinnosti cirkevnej vrchnosti rešpektovať tie jej predpisy, zákonné ustanovenia, ktoré zaručujú slobodný náboženský život každému občanovi… atď.
Teda ani reči o spravodlivom obžalovaní sa, ešte menej o oslave Pána a najmenej o duchovnom budovaní blížnych. Tým toto združenie pácha na štátnej vrchnosti dvojakú krivdu, ak nie zločin: Vedome jej vštepuje presvedčenie, že u nás je všetko v poriadku, keďže Cirkev má ten priestor na svoje účinkovanie, aký jej zabezpečujú články našej Ústavy a rozličné medzinárodné dohovory.
Ako však ochrániť mier bez boja za spravodlivosť, pravdu, lásku, slobodu? Žiaľ, Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris chce tvoriť výnimku! Nikde ani slovom nenaznačuje, kde je príčina vojen a o čo treba dbať, aby na svete zavládol opravdivý pokoj, a ak niečo hmlisto vysloví, poukazuje len na tých druhých ako na vojnových štváčov.
Pre nich ako keby boli mŕtve tie nádherné pramene pokoja tak jednoznačne podávané v pápežských encyklikách, v premnohých prejavoch, listoch a veľmi obsažne v učení II. vatikánskeho koncilu.
O nich sa nezmieňuje alebo, ak tak nedôsledne, vypichovaním z nich takých myšlienok, ktoré nič nehovoria o rešpektovaní celej osoby ľudskej, o jej právach nielen na telesný, ale i na duchovný život…
Tým vlastne naháňa vodu na mlyn nie obrancom mieru, ale skôr podpaľačom nespokojnosti, terorizmu, revolúcií a napokon aj krvavých vojen. Stačilo by napr. na tých schôdzkach či zjazdoch dôkladne prečítať Encykliku Jána XXIII. Pacem in terris, prípadne pastorálnu konštitúciu Gaudium et spes o Cirkvi v súčasnom svete, alebo ostatné prejavy Svätého Otca Jána Pavla II. a žiadať dôsledné uplatňovanie v nich uvedených úprav a mier by bol na dosah ruky. Robí sa to?
Dosť dôkladne som si preštudoval prejavy, ktoré odzneli na poslednom zjazde i na predošlých schôdzach a opätujem refrén, nikde však som sa nedočítal, žeby sa bolo otvorene vravelo o príčinách nepokojov, čiže o nespravodlivosti, neláske, neslobode. . . a o odstránení všetkého, čo pôsobí nepokoje.
Nikto z prednášateľov sa neodváži povedať, že mier začína už v srdci každého človeka, a to tým, keď sa zbaví všetkého, čo by v ňom rušilo ten pokoj, predovšetkým hriechy. Veď je známe, že „niet pokoja, hovorí Pán, pre hriešnikov“ (Iz 48, 22).
Len mier vystavený v srdci človeka, na dobrom jeho vzťahu ku Pánu Bohu, a tak na harmonickom súžití tela s dušou, človeka s človekom, môže byť tvorcom mieru v rodine, spoločenstvách, v štátoch a vo svete. Dokiaľ nedostane každý, čo mu patrí, teda Boh oddanosť, človek spravodlivosť a lásku, nemožno hovoriť o mieri!
Kedy a kde sa u nás dožadovali mieroví pracovníci, aby Pán Boh mal v našej spoločnosti to miesto, ktoré mu patrí? Kto bráni právo toho Pána Boha na srdce dieťaťa, dorastajúcej mládeže, mužov i žien každého stavu a povolania, starcov, chorých, ba i celú našu spoločnosť?
Kedy Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris sa zastalo trpiacich, utláčaných, väznených aspoň tak, ako to najnovšie robia v ZSSR, keď v nedeľu v kostoloch sa pri bohoslužbách verejne modlia za otca Dutkova a iných prenasledovaných?
Či u nás nebolo a niet takých? Bolo ich na státisíce a je i teraz veľa takých, čo sa stali bláznami pre Krista. Zastávať sa ich bolo by tou prvou výzvou ku ochrane mieru, ku jeho zabezpečeniu. Opačne, všelijaké titulované boje za mier sú fraškou, a keď sú v rukách kňazov, povzbudzujú i dobrých veriacich ku náboženskej ľahostajnosti a napokon aj ku nevere.
Nie veľmi pomôže bývalému Mierovému hnutiu kňazského duchovenstva a terajšiemu Združeniu katolíckeho duchovenstva Pacem in terris kryť sa svojou „cirkevnou“ činnosťou za chrbáty pánov biskupov Jozefa Čárskeho, Dr. Ambróza Lazíka, Dr. Eduarda Néczéya, Dr. Róberta Pobožného. Starší sa dobre pamätáme na týchto ctihodných otcov biskupov. Vieme o nich všeličo, čo by nebolo príjemné počuť terajším ich „zvelebovateľom“. Nechcem písať apológiu ich života. Napísali si ju sami a tú opravdivú spísal s nimi Pán Boh náš. Predsa však aspoň niečo na očistenie ich mena a na malé zmrazenie zneužívateľov ich mien.
Pán biskup Jozef Čársky na upozornenie svojich kňazov, že by nemal tak písať o súčasných udalostiach v živote Cirkvi, povedal: „Nepísal som tak, ako bolo v novinách uvedené. Oklamali ma. Povytrhávali z kontextu, čo sa im hodilo…“ Napokon vieme, aký bol jeho vzťah ku slovenskému ľudu, koľko sa mu narečnil, nahovoril, aby bol smelý vo vyznávaní svojej viery, v láske ku svojeti, nepoddajný v obrane práv svätej Cirkvi, rodu svojho… Ak kde-tu potom cúvol, nebola to zrada, ale nervové ochabnutie po dlhšom internovaní a úplnom izolovaní od sveta, i od toho najosobnejšieho…
Pán biskup Dr. Ambróz Lazík vlastnoručne strhával ohlas schizmatickej katolíckej akcie, teda akéhosi nepodareného otca Mierového hnutia kňazského duchovenstva.
Po smrti jedného z najväčších biskupov Slovenska, najdp. otca Jána Vojtaššáka, ktorého sám pochovával, mi napísal: „Pamiatku zvečnelého Vášho arcipastiera si zachovám navždy a zahrňujem ho do mementa. Ani na jeho pohreb nezabudnem. Sám som mu iba málo splatil z dlhu srdca. Dúfam, že on už požíva ten pokoj, ktorý pripravil Pán svojmu vernému pracovníkovi.“Všetci vieme, aký postoj mal najdp. biskup Ján Vojtaššák ku Mierovému hnutiu kňazského duchovenstva.
Na dôvažok najdp. biskup Dr. Ambróz Lazík sa stal 14. mája 1968 predsedom DKO, ktoré vyhlásilo zánik Mierového hnutia kňazského duchovenstva. Tým jasne dal najavo, ako si cenil Mierové hnnutie kňazského duchovenstva. 1. júna 1968 napísal najdp. biskup Dr. Ambróz Lazík svojim kňazom v obežníku č. IV/1968 medziiným toto:
„Príčinou všetkého nášho zla vidím v tomto: a) Málo sme sa modlili. Zanedbali sme hlboký kňazský život a jeho najúčinnejšie prostriedky: život vypestovaný modlitbou.
Na odstránenie tohto nedostatku prikazujem, aby sa Katolícke noviny, kňazské rekolekcie, kňazské duchovné cvičenia odteraz zaoberali postavením a vytváraním duchovného života veriacich a kňazov. Nestačí len duchovný život, potrebujeme aj asketický, správne chápaný hlboký duchovný život z viery. b) Pretože sme životu modlitby nezabezpečili potrebné miesto, preto náš kňazský život, naše práce nemali svoj plodný účinok.“
Nakoniec som si nechal najhlavnejšiu a najpotrebnejšiu zásadu, v ktorej máme najväčšie nedostatky, a to, čo geniálny biskup Procházka, keď videl kňazskú nevraživosť, vyjadril s rozhorčením takto: „Kňazi, milujte sa! Lebo ak sa vy nemilujete, tak kto potom bude milovať kňazov? Láska prýštiaca z kňazského vzájomného porozumenia, je jediným receptom na vyriešenie problémov. Veď keby sme aj doteraz boli realizovali slová sv. Jána Figlioli miei, diligite inv icem! [Deti moje, milujte sa navzájom!], boli by sme vyhli každému nedorozumeniu a bolestným zjavom.“
Spravuje sa tými krásnymi radami Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris? Koľko, ozaj duchovného dávajú KN? A čo je s láskou? Či aj udávanie je láska? A niet ho? Chcete dôkazy? Je ich viac ako dosť! Sám som jeho obeťou! I riadky, čo nasledujú, svedčia o ňom.
Hľa! Pred niekoľkými rokmi som bol v Nitre. Chcel som navštíviť najdp. biskupa Dr. Eduarda Nécséya. Hlásil som sa cez kostolníka z katedrály u istého kňaza aulistu, nespomínam meno, on to bude vedieť, s prosbou, aby ma oznámil J. E. Aulista odmietol to urobiť, a to i napriek opätovnej prosbe. „Nemôžete ísť k nemu“, kategoricky vyhlásil.
Nuž odišiel som s bolestným srdcom, lebo som sa mal s najdp. biskupom porozprávať viac o svojich osobných veciach, ktoré ma tlačili. Rok na to ma zavolal istý môj priateľ kňaz na birmovku do svojej farnosti v nitrianskom biskupstve. Došiel som tam ráno. Pri vstupe do farskej budovy, bolo sedem hodín ráno, zbadal ma ndp. biskup. Pozdravil som sa. On s údivom mi povedal, poznal ma totiž z dávnejšia: „Vás tu poslal sám Pán Boh. Tak som sa chcel s vami porozprávať!“
„Veď, odvetil som, ja som chcel byť s vami. A bol som aj v Nitre.“ „Nuž a prečo ste neprišli ku mne?“ „Nedovolil mi váš aulista X.Y.“ „Škoda, vy ste mohli vedieť, koho ja mám okolo seba. Mali ste ísť inou cestou ku mne. No hlavná vec, že ste tu. Vítajte!“
A venoval mi zo svojho drahého času, bol pred svätou omšou, vyše hodiny a ešte niečo aj pri obede a po ňom. Bola to láska okolo pána biskupa? A myslíte, že sa neopakuje? Koľko by sa dalo narozprávať o „kahančekovej“ láske mnohých pacistov!
Najdp. Dr. Eduard Nécséy, aby vyhol zbytočným represáliám, išiel, ako sa pamätám, na ktorýsi zjazd Mierového hnutia kňazského duchovenstva do Prahy. Tam však povedal taký prejav, že všetci mu nadšene tlieskali, uznávajúc jeho cirkevno-ortodoxnú kvalitu. V ňom žiadal úpravu pomeru štátu ku Cirkvi, prejavil bezhraničnú oddanosť tejto Cirkvi a jej viditeľnej hlave pápežovi, vyzval všetkých prítomných, aby nikdy nesklamali svoju vernosť tejto svätej Cirkvi a jej Hlave. Dňa 12. mája 1968 povedal v našej televízii pamätný prejav. V ňom zdôraznil: „Ústava z roku 1960 v čl. 32 hovorí: SLOBODA VYZNANIA JE ZARUČENÁ.
Táto formulácia vyjadruje len čiastku náboženskej slobody. Náboženská sloboda má však širší pojem. Ona popri úplnej slobode kultu vyžaduje pre svoju Cirkev aj slobodu riešiť si svoje veci podľa ústavy a zákonov Cirkvi, právo Cirkvi na výchovu kňazského dorastu, na rehole, na vyučovanie náboženstva atď.
K tomu je potrebná aj primeraná tlač a aj právo užívať rozhlas a televíziu, veď tieto zariadenia sú majetkom všetkých občanov, teda aj občanov veriacich. Preto sa dožadujeme, aby nová ústava republiky jasne vyslovila právo Cirkvi na úplnú náboženskú slobodu, a nielen na slobodu vyznania. My, ako plnoprávni občania, ktorí nebudú v budúcnosti diskriminovaní a nebudú mať nepríjemnosti a nevýhody len preto, že sú veriacimi, úprimne a oddane chceme mať účasť na všetkých podujatiach našej republiky, chceme byť jej vernými občanmi, ktorí svoju vernosť a lojalitu budú dokazovať celým svojím životom a svojimi skutkami …“
Bolo to vlastne podčiarknutie toho, čo najdp. biskup Dr. E. Nécséy, Dr. Ambróz Lazík a Dr. Róbert Pobožný vyhlásili vo svojom posolstve kňazom a veriacim Slovenska dňa 9. 4. 1968. V ňom žiadali vládu republiky o splnenie týchto požiadaviek: „a) Obsadenie všetkých biskupských stolcov a rokovanie medzi štátom a Svätou Stolicou; b) novelizácia nášho štátneho cirkevného zákonodarstva, aby ono bolo prispôsobené cirkevnému zákonníku, a do tej doby, aby sa toto zákonodarstvo uskutočňovalo tak, žeby sa rešpektovala jurisdikcia biskupov a ordinárov; c) zrušenie inštitúcie vládnych splnomocnencov a cirkevných tajomníkov; d) uznať právo Cirkvi na výchovu kňazského dorastu, a preto aby tajomník na CMBF bol veriaci katolík, a aby Cirkev mohla prijímať poslucháčov podľa svojich potrieb; e) obnova rehoľného života; f) obnovenie všetkých práv gréckokatolíckej cirkvi, aby mohla mať svoju cirkevnú organizáciu a mohla sa slobodne vyvíjať; g) rehabilitácia biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníc, ktorí boli nespravodlivo odsúdení alebo bez súdu väznení; h) obnovenie činnosti Spolku sv. Vojtecha na základe jeho pôvodného štatútu v zmysle členskej základne; i) obnovenie pôvodnej činnosti Ústrednej katolíckej Charity na Slovensku v kompetencii biskupského zboru; j) rozšírenie rozsahu a nákladu Katolíckych novín, ďalej vydávanie katolíckej mravno-výchovnej a kultúrno-náboženskej tlače, zastavenej v päťdesiatych rokoch; k) rokovanie biskupského zboru s vládou o vyriešení všetkých otvorených otázok.
Toto sú naše požiadavky a za ich splnenie urobíme všetko, čo je našou povinnosťou, vyplývajúcou z poslania nástupcov apoštolov, aby naša svätá Cirkev sa v našej vlasti opäť povzniesla na stupeň, aký jej patrí …“ Podpísaní vyššie uvedení ndp. biskupi
Nemožno ani ndp. biskupa Dr. Róberta Pobožného stavať do jedného radu s členmi Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris. Vieme, v akých úzkostiach a s akým rizikom svätil nových biskupov, kňazov a ako im radil a kládol na srdce, aby vždy boli verní svätej Cirkvi, bránili jej práva, obetovali sa za ňu a dobre poznáme aj jeho dusné ovzdušie v biskupskej rezidencii, v akom žil celé roky.
Účasť týchto najdp. biskupov na niektorých zhromaždeniach MHR a ich prejavy za mier súdni ľudia nemôžu považovať za podporovanie Združenia už aj preto nie, lebo boli si vedomí, že sú a majú byť biskupmi všetkých kňazov a veriacich a nielen malej skupiny viac-menej utilitaristických kňazov, obsadzujúcich titulom svojho členstva v Pacem in terris najrozsiahlejšie farnosti, i keď svojím umom a obratnosťou nestačia, lebo „ubi populus ibi obulus …“ [Kde je ľud, tam je ťarcha…]
Vyššie som napísal, že každý človek, tobôž biskup a kňaz už z podstaty svojej príslušnosti ku sv. Cirkvi, je povinný byť za mier a bojovať zaň. Je však veľký rozdiel bojovať za mier so žiadosťou, aby sa odstránili veľké príčiny jeho nedostatku, ako to robili najdpp. biskupi, a medzi tými, ktorí ústami síce mier vyzdvihujú, no mlčaním ba priamo skutkami prikladajú na pahrebu vojny sociálny, národný a náboženský útlak človeka človekom, prípadne celým systémom a ešte viac, bojom proti Bohu a vôbec duchovným hodnotám.
Keď teda združeniu Pacem in terris ozaj záleží na mieri, opakujem znova, musí predovšetkým upozorňovať tých, ktorí majú moc tento mier udržať, zveľaďovať, aby prestali s ideologickým, náboženským útlakom a poskytovali všetkým občanom bez rozdielu toho či onoho vyznania tie práva, ktoré im patria! Dosiaľ však za svojej tridsaťročnej činnosti nič takého nepovedali, čo by dokazovalo ich úprimný záujem o mier. Pritom sa považujú za šíriteľov svetla pokoja. Nebolo by to divné, keby sa tak správali nepriatelia Boží, ako to pekne vyjadril svätý Pavol Korinťanom: „A nečudo, veď sám satan sa tvári ako anjel svetla. Nie je teda divné, keď sa aj jeho služobníci vydávajú za služobníkov spravodlivosti. Ale ich koniec bude taký, aké sú ich skutky“ (2 Kor 11, 14-15). Alebo či ozaj je pravdou, čo roku 1975 napísali v obežníku OV KSS v Dolnom Kubíne o poslaní hnutia Pacem in terris?
„Treba obmedzovať a zunovať na Orave činnosť katolíckej cirkvi a tomu vývoju má napomáhať aj obnovené mierové hnutie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris!“
Alebo i to, čo odtlačili francúzske XX. Documentations catoliques? „Podnetom hnutia bol normalizačný plán vypracovaný na jeseň 1969. Navzdory svojim nesporným nedostatkom Mierové hnutie kňazského duchovenstva bolo pre režim skutočnou oporou, lebo viedlo otvorený boj proti cirkevnej hierarchii a Vatikánu. Domnievame sa konštatuje normalizačný plán, že ak máme prekaziť úsilie Vatikánu, ktorý chce politicky a ideologicky zjednotiť klérus a zároveň i vplyvy katolíckej emigrácie v zahraničí, a ak máme sa konečne oprieť i proti nevhodným iniciatívam biskupov a kňazov, treba podporovať formáciu nového hnutia katolíckeho duchovenstva. Akú má funkciu? pýtajú sa Documentations.
Na jednej strane prenášať na vrchol mocenskej pyramídy odraz svojej činnosti v prospech socializmu. Odtiaľ pochádza aj ich mŕtvy jazyk, z ktorého cítiť bezvýznamnosť a ktorý navyše svojím nabubrelým tónom odporuje skutočnosti. Na druhej strane uskutočňuje rozkazy zhora, a pritom používa ešte obojetnejší tón, pravda, plný horlivosti a autoritárskej rozhodnosti, viac ako žiadané… Je to hnutie servilné a zapredané, otrocké a pritom dychtivé moci… Nechcem súdiť ľudí, ale úlohy, ktoré majú hrať …“
Zaujímavé pritom je, čo o podobnej servilnosti súdi Ondrej Dányi, fanatický protikatolícky ateistický „expert“, keď píše v Smene 6. 12. 1979: „Duchovenstvo, zaujímajúce lojálny postoj k socialistickému štátu, sa usiluje prispôsobiť náboženstvo súčasným podmienkam. Zdôrazňuje a hlása myšlienku údajnej jednoty náboženstva s komunizmom. Tým chce zamaskovať z hľadiska spoločenského pokroku retardačnú sociálnu úlohu náboženstva v socialistickej spoločnosti. Skutočnosť je však iná…“Bác!
Tak je to, ako s istým kňazom na štátnom súde v Bratislave. Zaváhal podporovať tých, ktorí nemali s Cirkvou čisté úmysly. Dostal sa však aj s tou spoločnosťou do rozporu, a to tak ďaleko, že bol postavený pred súd. Tam pred rozsudkom kajúcne povedal: „Zradil som cestu svojich priateľov a pripojil som sa ku vám. Priatelia ma preto opustili a vy ma teraz súdite. Neviem teda, kde patrím, či do neba, či do pekla.“ A sudca mu na to pohotove odvetil: „Dávame vás do očistca.“ A dostal, myslím šesť rokov.
Kde teda patria pacisti? Modlime sa za milosti, aby sme dôsledne i za cenu straty miesta, slobody, ba i života vedeli plniť žiadosť sv. Pavla apoštola: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4,2) a pracujme na tom, aby Svietil si vždy srdciam ľudí a čistil ich od hriechu, zbavoval ich bremena vín a dával im potechu. Útechou si býval, chorým pri smrteľnom zápase. Pričinením Tvojím sa im ľahšie došlo ku spáse.
Sláviš doma – v rodnej obci sviatok, akých veľa niet: najprv medzi nami kňazmi sa splnila žiadosť Pána Ježiša o jednom ovčinci a o jednom Pastierovi. Beda nám, totiž bude, keď výstraha vyššie citovaného proroka Ezechiela nami neotrasie a nevytvorí z nás všetkých, otcov biskupov, ordinárov a radových kňazov a potom aj laických veriacich rodinu vzájomne sa milujúcu a obetujúcu za záujmy slávy Božej a duchovného budovania blížneho.
Len vtedy: „Keď sa totiž spolu schádzate, ničia sa satanove sily a svornosť vašej viery ruší zánik, ktorý on prináša“ (sv. Ignác Antiochijský). Želajúc Vám potrebné dary Ducha Svätého ku porozumeniu časov a ku plneniu ich požiadaviek ostávam s pozdravom v Kristu
†! Trstená 24. Februára 1980 Mons. Viktor Trstenský, v. r. r. k. kňaz m. sl. Na vedomie: Najdpp. biskupom a ordinárom SSR vedúcim ZKD PIT
Komu: Dr. h. c. kanonik Gejza N a v r á t i l predseda ZKD PIT BR A T I S L A V A
Zdroj Viktor Trstenský, Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové mesto Bratislava 1995
Pripravil A. Čulen alianciazanedelu.sk/archiv/8555
tvfilmvideohudba.wordpress.com 