Počas včerajšieho dňa, ktorému dominovali v katolíckych médiách správy o piatich kardináloch, ktorí publikovali súbor „dubií“ pápežovi Františkovi a Vatikánu, došlo k zverejneniu odpovedí na ďalšie dubia, ktoré poslal do Vatikánu iný významný prelát.

Vatikán v pondelok zverejnil odpovede na 10 dubií, ktoré predložil český kardinál Dominik Duka o „vysluhovaní Eucharistie rozvedeným párom žijúcim v novom zväzku“. Zdá sa teda, že český episkopát ešte nie je úplne stotožnený s novým liberálnym prístupom k podávaniu svätého prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným.

Český kardinál Dominik Duka
zdroj: wikimedia commons

Odpoveď Dikastéria pre náuku viery na dubia, ktoré predložil emeritný arcibiskup z Prahy 13. júla v mene Českej biskupskej konferencie, bola podpísaná pápežom Františkom a novým prefektom kardinálom Victorom Fernándezom, a bola odoslaná českému kardinálovi 25. septembra.

Jadrom Dukových dubií a odpovede Vatikánu bolo praktické uplatnenie Amoris laetitia, apoštolskej exhortácie pápeža Františka vydanej po Synode o rodine v roku 2015, a najmä jej pastoračného usmernenia ohľadom svätého prijímania tých, ktorí sú sviatostne zosobášení, ale „rozvedení a znovu zosobášení“ s inou osobou.

Predpokladaný duchovný autor pápežovej exhortácie z roku 2015 a teraz prefekt Františkovho dikastéria Fernández neváhal autoritatívne zvážiť otázky, ktoré mu položil český prelát – čo je badateľný posun oproti predchádzajúcemu prístupu dikastéria k otázkam o Amoris laetitia, ktorý spočíval v ignorovaní v minulosti zaslaného dubia od kardinálov. S novým prefektom dikastéria, Synodou na spadnutie a postupujúcou liberalizáciou a synodalizáciou, narastá zrejme aj odvaha liberálneho krídla v Cirkvi.

K otázke prijatia k Eucharistie pre katolíka rozvedeného so svojím legitímnym manželským partnerom, ale civilne znovu zosobášeného s iným, Fernández napísal, že zatiaľ čo kňazi by mali poskytovať pastoračné sprevádzanie jednotlivcovi, „je to jednotlivec, kto je povolaný postaviť sa pred Boha a vystaviť mu svoje svedomie s jeho možnosťami aj hranicami“ a zhodnotiť svoju dispozíciu prijímať. Znamená to však, že kňaz, ktorý pozná okolnosti, má rešpektovať rozhodnutie rozvedeného jednotlivca?

„Toto svedomie, sprevádzané kňazom a osvietené usmerneniami Cirkvi, je povolané byť formované, aby zhodnotilo a vydalo dostatočný úsudok na rozpoznanie možnosti pristupovať k sviatostiam.“

Exhortácia Amoris laetitia vyvolala polemiku už pri jej vyhlásení. Päť dubií, ktoré v roku 2016 predložili štyria kardináli – vrátane dvoch z piatich kardinálov, ktorí poslali pápežovi dubia začiatkom terajšieho leta, americký kardinál Raymond Burke a nemecký kardinál Walter Brandmüller – a požiadali pápeža, aby objasnil, či učenie sv. Jána Pavla II. vo Veritatis splendor „o existencii absolútnych morálnych noriem, ktoré zakazujú vnútorne zlé činy a ktoré sú záväzné bez výnimiek“ je stále platná aj po Amoris laetitia. Pápež František nikdy neodpovedal.

V odpovedi kardinálovi Dukovi napísal kardinál Fernández, že ako reakcia pápeža nadväzujúca na synody o rodine v rokoch 2014 a 2015, Amoris Laetitia „bola výsledkom práce a modlitieb celej Cirkvi“.

Jej usmernenie o prijímaní pre rozvedených a znovu zosobášených sa podľa Fernándeza zakladalo aj na magistériu dvoch predchodcov pápeža Františka. Avšak títo dvaja pápeži uznali, že rozvedení a znovu zosobášení katolíci môžu mať účasť na Eucharistii, len ak sa „zaviažu…, že sa zdržia skutkov, ktoré sú vlastné manželom“ (sv. Ján Pavol II.), alebo ak by sa „zaviazali žiť svoj vzťah… ako priatelia“ (Benedikt XVI.).

Pápež František však „pripúšťa, že pri praktizovaní môžu byť ťažkosti (zdržanlivosť), a preto umožňuje v určitých prípadoch, po primeranom rozlišovaní, vysluhovanie sviatosti zmierenia, aj keď to nie je možné na základe dodržiavania zdržanlivosti, ktorú navrhuje Cirkev.“

Amoris Laetitia preto podľa prefekta „otvára možnosť prístupu k sviatostiam zmierenia a Eucharistii, keď v konkrétnom prípade existujú okolnosti, ktoré zmierňujú zodpovednosť a vinu,“ – hoci Fernández poznamenáva, že „tento proces sprevádzania nemusí nevyhnutne dospieť k sviatosti“, ale mohol by sa upriamiť na iné, nesviatostné formy spoločenstva a inklúzie.

Odpoveď tiež potvrdila, že biskupi by mali vo svojich diecézach rozvinúť kritériá založené na Amoris laetitia, ktoré „môžu pomôcť kňazom pri sprevádzaní a rozlišovaní rozvedených ľudí žijúcich v novom zväzku,“ a že biskupi z pastoračného regiónu Buenos Aires používajú Amoris laetitia, ktoré František nazval „jediným výkladom“, ktoré by sa malo považovať za „autentické magistérium“ a že žiadne iné komplexné vysvetlenie nie je.

Skutočne, to že tak konajú biskupi z Buenos Aires, je nesmierne závažný argument…

Odpovede sa vyhýbali priamej odpovedi na otázku, či by sa skutky spáchané v sexuálnom živote páru pozostávajúceho aspoň z jedného rozvedeného a znovu zosobášeného katolíka mali „uviesť vo sviatosti zmierenia“, ale prefekt napísal, že sexuálny život páru by mal byť „predmetom“ spytovania svedomia, a síce na to – aby sa „potvrdilo, že je to skutočný prejav lásky a že pomáha rásť v láske.“

Čiže, ak tomu dobre rozumieme: pohlavné obcovanie v nelegitímnom zväzku nie je problém, problémom je, či sa pri tom rozvíja „láska“.

Nakoniec, v odpovedi na Dukove otázky, ako by mohli českí biskupi „pristúpiť k nastoleniu vnútornej jednoty“ v otázke pastoračného vedenia pre rozvedených a znovu zosobášených, „ale aj ako sa vyhnúť narušeniu riadneho Učiteľského úradu Cirkvi“, Fernández napísal, že biskupská konferencia by sa mala „dohodnúť na niektorých minimálnych kritériách na implementáciu návrhov Amoris Laetitia“ na pomoc kňazom „v procese sprevádzania a rozlišovania, pokiaľ ide o možný prístup k sviatostiam rozvodu v novom zväzku, bez toho, aby bola dotknutá legitímna autorita, ktorú každý biskup má vo svojej diecéze.“

Minimálne kritériá? Čo to asi tak v praxi znamená? To, čo všetci máme zrejme pozorujeme – penitent musí aspoň patriť do rodu homo sapiens. Iné kritérium v civilizácii bratstva asi nebude potrebné.